1. Pretože si môj

Tuhý a nepoddajný Majster elixírov smeroval rýchlo k školskej ošetrovni. Každý kto ho poznal dosť dobre videl, ako hlboko bol nešťastný. Správy nevnímal až do neskorého popoludnia.

Potter tam bol znova.

Doteraz musel čakať, kým bol presvedčený o utajení. V takúto neskorú hodinu si bol istý, že tam bude s chlapcom sám. Musela to byť táto cesta, jediný spôsob, ako ho udržať v bezpečí. Keď vstúpil do obrovskej miestnosti, jeho oči hľadali dôverne známu postavu s bledou pokožkou a čiernymi havraními vlasmi.

Všimol si ho na malej posteli vo vzdialenom rohu, ponáhľal sa cez miestnosť, pritiahol si stoličku bližšie k posteli. Položil svoje zápästie na chlapcove čelo.

"Horúci," zamrmlal. Odhrnul zablúdený prameň vlasov nabok a chytil jeho bledé ruky do svojich. Zamračený pohľad na jeho tvári sa naplnil starosťou.

"Ľutujem, že si tým musel prejsť znova, Harry," povedal zľahka, "toto k tebe nie je spravodlivé."

Sadol si tam, ticho študoval nehybnú tvár.

"Vyzeral tak veľmi podobne ako James. Nenávidím ho preto," pomyslel si rozhnevane. Jeho tvár sa skúrila do škaredej masky.

"Nie. To nie je to, prečo ťa nenávidím. Ja ťa nenávidím preto, že ty si môj a nikto to nemôže vedieť," pomyslel si horko.

Hodinu alebo ešte viac sa prechádzal okolo. Ticho si tam sadol, držiac chlapcovu ruku. Raz za čas odhrnul vlasy z jeho tváre. Chlapec nemal pokoj ani v jeho spánku. Slza sa zatrblietala v rohu jeho oka. Výraz staršieho muža zmäkol, keď sa pohla preč.

"Nie, to nie je pravda, že ťa nenávidím. Ja nemôžem. Milujem ťa. Musím ťa ľúbiť, pretože si jej syn, pretože ty si môj," povzdychol si sťažka.

Pomaly sa postavil a odhrnul mu vlasy. Sklonil sa a umiestnil krátky, jemný bozk na horúce čelo. Otočil sa a ticho opustil izbu, keď sa priblížilo svitanie.