15. Terapeut... Priateľ

Ticho šteklilo Harryho mozog. Kúzlo skončilo hneď ako Severus opustil izbu. So žiadnou hudbou a žiadnymi tichými hlasmi vnárajúcimi ho do spánku, Harry sa prebudil dezorientovaný a znepokojený. Posadil sa a spomienky sa vrátili.

"Profesor?" zvolal "Ocko?" keď nedostal žiadnu odpoveď na jeho volanie, postavil sa a vydal sa ho hľadať hlbšie do bytu. Prešiel krátkou chodbou, vstupnými dverami; kúpeľňa, malá spálňa vľavo; pracovňa a väčšia hlavná izba vpravo. Severus tam nebol. Zvedavosť v ňom narastala, vošiel doprostred hlavnej spálne. Pohľadom prehľadával izbu. Na obložení bolo viacero orámovaných obrázkov. Pohol sa dopredu, aby mal lepší výhľad. Bol ohromený čo videl. Jeden obrázok bol jeho, urobený počas metlobalového zápasu, jeho ruky boli roztiahnuté, prsty držali zlatú strelu. Bola to muklovská fotografia. Niekto to neuveriteľne načasoval, aby urobil tento záber! Blízko nej bola magická fotka jeho rodičov. Boli usmiaty a veľmi šťastní. Neďaleko bola ďalšia muklovská fotografia všetkých troch. Harry bol iba malá kôpka prikrývok. Jeho mama sa usmiala kvôli fotografii, jeho otec mal oči len pre svoju rodinu, keď pozeral dole na nich. Posledná fotka v skupine bola s Jamesom Potterom, Siriusom Blackom, Remusom Lupinom a jeho otcom. Všetci sa smiali a pobehovali dookola. Nemohli byť oveľa mladší než bol teraz Harry.

Zvuk odkašľania hrozne prekvapil Harryho a on skoro vyskočil z kože, keď sa otočil.

"Ja... prepáč, že som sa sem votrel." Koktal, keď videl svojho otca opierajúceho sa o zárubňu. "Zobudil som sa. Nebol si tu. Išiel som ťa hľadať." Vyzeral byť blízko paniky.

"To je v poriadku, Harry!" uistil ho okamžite Severus, "Nemám problém s tým, že si tu bol. Je to pre teba prirodzené, že si bol zvedavý. Nikdy som nepociťoval, že vyrušuješ. V poriadku?"

"V poriadku." Povedal Harry značne upokojený. "Môžem sa ťa niečo opýtať?" povedal.

"Iste, čo?" spýtal sa Severus.

"Kto urobil moju fotku počas metlobalového zápasu?" spýtal sa, keď sa ku nej postavil. "Je absolútne fantastická!"

"Ja som ju urobil, Harry!" podotkol potichu Severus. "Zápas proti Slizolinu, tvoj piaty ročník."

"Je to hra, keď sme vyhrali Metlobalový pohár!" povedal vzrušene Harry. "Dokonca som ani nevedel, že si tam bol!"

"Bol som na všetkých tvojich zápasoch, Harry!" pripustil. "Na tréningoch tiež, ale nikdy si to nevidel. Nikto."

Harry bol znepokojený týmto odhalením. Cítil okolo seba teplo, myslel na to, že niektorá z jeho tajných túžob bola v skutočnosti naplnená, ale bolo tam viac. Hneval sa. Klamal o skutočnom živote , alebo aspoň o tom, že vedel, že žije.

Po zaregistrovaní, že Harry zovrel päste sa Severus ospravedlnil. "Ľutujem. Keby som to mohol všetko vrátiť, nenechal by som sa Jamesom prehovoriť do tejto šarády. Našiel by som iné riešenie. Prisahám ti, Harry!"

Hnev stále žiaril v Harryho očiach. "To nemení nič na to, ako sa cítim. Ja som zameškal všetko z tohto!" povedal, mávol rukou smerom k fotografiám. "Po celý život, všetko čo som chcel bola láska k rodine, podpora rodičov a moje prijatie! Teraz viem, že kedykoľvek si sa mohol rozhodnúť dať mi to, ale neurobil si to, nie je pre mňa jednoduché pochopiť to alebo odpustiť ti!" kričal. Vrela v ňom zúrivosť. Jeho telo sa triaslo snahou zostať pod kontrolou. Zrazu bolo zrkadlo na stene zničené a spŕška skla sa letela naprieč izbou. Obaja zohli hlavu, chránili sa rukami, keď sa na nich sypali sklenené črepy. Keď to prestalo Severus popadol Harryho ruku.

"Harry! Si v priadku?" spýtal sa so strachom v hlase. Prinútil pozrieť sa Harryho na neho, aby sa presvedčil, či bol Harry zranený.

"Áno, som v poriadku." Povedal neisto. "Spravil som to ja?"

"Áno ty, Harry." Povedal mu Severus. "Hovoril som ti to, že si veľmi silný čarodejník. Bola to práve ukážka toho."

"Wow!" povedal užasnuto pošepky Harry. "Myslím si, že budem musieť byť trochu viac opatrný." Dodal, keď sa pozrel na škodu, ktorú urobil. "Mrzí ma, že som ti rozbil zrkadlo." Ospravedlnil sa.

"Harry nestarám sa o to prekliate zrkadlo! Prestaň sa za všetko ospravedlňovať!" vrčal Severus.

"Harry... pokús sa ho opraviť!" povedal mu.

"Pokúsiť sa ho opraviť?" zopakoval Harry. "Ako? Nemám čarodejnícky prútik."

"Nemal si čarodejnícky prútik, keď si ho rozbil." Poukázal Severus. "Len sa sústreď na to čo chceš a uvidíš, čo sa stane."

Harry prikývol a zatvoril oči. Hlboko sa sústredil, predstavil si nedotknuté zrkadlo vo svojej mysli. Severus sledoval, ako sa Harry začal od snahy triasť. Sklenené črepy sa začali presúvať na kopu pri Harryho nohách. Severus ho obišiel, starostlivo ho sledoval. Niekoľko sklenených črepov sa spojilo. Harryho tvár bola doteraz spotená zo snahy. Severus zaznamenal, že jeho koncentrácia bola viac uvoľnená, pretože sa prestal triasť. Taktiež si všimol, že sa zmenilo Harryho dýchanie. Bolo hlboké a pravidelné. Bol spokojný, keď videl, že Harry bol úplne zameraný na zrkadlo. Keď sa pozeral dole o niekoľko minút neskôr, videl, ako sa posledné z črepov vrátili na miesto. Opravené zrkadlo sa vznieslo do vzduchu a plávalo vzduchom a dosadlo na svoje miesto.

Úplne vyčerpaný, Harry padol na podlahu a Severus si k nemu kľakol, položil ruku na jeho rameno. Harryho oči boli zatvorené a sotva lapal dych zo svojej snahy.

"Dokázal som to?" dychčal, otvoril oči.

"Dokázal si to, Harry!" ustitil ho Severus vzrušeným hlasom. "Bože, vedel som, že by si to dokázal a ty si to urobil!"

Harry otvoril oči a pozrel hore na zrkadlo. "Super!" povedal, keď znova zatvoril oči.

"Harry?" povedal Severus, trochu vystrašený. Harry neodpovedal. Nemal žiadnu silu, aby sa snažil. "Harry!" povedal trochu hlasnejšie Severus, panika naplnila jeho hlas.

Harry donútený odpovedať zamrmlal, "unavený."

"Rozumiem," povedal mu Severus. "Prečo nezostaneš dnes večer neostaneš v náhradnej spálni?"

Harry sotva prikývol. "Pomôž mi vstať." požiadal. Severus ho chytil pod pazuchami a vytiahol ho na nohy. Prehodil si Harryho ruku cez svoje rameno, ovinul ruku okolo Harryho pásu a pomohol mu prejsť chodbou k hosťovskej izbe. Mávol rukou a svetlá sa zažali a tiene sa vrátil späť. Harry klesol do postele a okamžite zaspal. Severus premenil jeho oblečenie na pyžamo, dal mu dole topánky a okuliare a prikryl ho.

"Dobrú noc, Harry." Zašepkal, keď keď zhasol v izbe svetlo. Ponáhľal sa naspäť za Juno. Chcel, aby prišla a skontrolovala pre istotu Harryho.

Naliehavo zaklopal na jej dvere. Keď otvorila, okamžite uvidela, že bol smutný. Predtým než sa mohla spýtať, začal s úvahami o tom, čo sa práve stalo. Popadla svoj stetoskop a ponáhľala sa naspäť do Severusových izieb.

Harry sa nepohol z miesta kam klesol na posteľ. Juno uchopila jeho zápästie a skontrolovala jeho vitálne funkcie. Položila stetoskop na jeho hruď a počúvala. Posunula ho na jeho chrbát a počúvala znovu. Prikývnutím povedala, "Je v poriadku. Povedala by som, že je len znovu unavený.

"Ďakujem, že si ho prišla skontrolovať. Nechám ho dnes večer tu." Povedal jej.

"To je skvelé. Istotne bude teraz celú noc spať, ale pokiaľ ma budeš potrebovať, len zavolaj." Povedala, ukázala na krb.

Usmial sa po jej slovách. "Som panický." Priznal sa jednoducho, úškrn sa mu objavil v kútikoch úst.

"Všimla som si." Povedala usmievajúc sa naspäť. "Je v poriadku, Sev. Netráp sa tak veľmi!"

"Zapíšem si to za uši." Uviedol krivo.

"Takže práve rozbil zrkadlo, pretože sa nahneval?" spýtala sa zrazu.

"Nie úmyselne. Bol veľmi rozhnevaný. Má veľkú moc a tá sa začína vracať. Teraz sa potrebuje naučiť, ako ju usmerniť." Vysvetlil Severus.

"Myslím, že áno!" zvolala. "Nemôže chodiť okolo a rozbíjať veci len preto, že sa hnevá!"

"Viem to a takisto Harry. Ohromilo ho to, keď sa to stalo. Som si istý, že odteraz bude ďaleko viac opatrný." Uistil ju Severus.

Prikývla na pochopenie a vydala sa ku dverám. "Mal by byť v poriadku. Odchádzam a idem si trochu pospať. Ty by si mal tiež." Nariadila, keď si všimla tmavé kruhy pod jeho očami.

"Pôjdem, doktorka." Usmieval sa na ňu.

"Usmievala sa, keď vykročila do chodby. "Dobrú noc, Sev." zamávala, keď odchádzala preč. Zavrel dvere a zamieril do svojej izby. Svetlá sa zhasínali, keď prešiel okolo. Dokonca nemusel pohnúť ani prstom, aby sa to stalo.

Harry spal dosť dlho nasledujúce ráno. Pretrel si rozospato oči a natiahol sa po svojich okuliaroch. Rozhliadol sa po izbe, v ktorej bol. Bola jednoduchá s ornamentami v smotanovej a modrej farbe a vyzerala komfortne.

Vyšiel von do obývacej izby. Bolo tam ticho. "Ocko?" zvolal.

Severus vystrčil hlavu z kuchynských dverí. "Tu som, Harry." Povedal a znovu zmizol.

Harry ho nasledoval do kuchyne a sadol si na jednu zo stoličiek. "Dobré ráno." Povedal s obrovským zívnutím.

"Dobré ráno. Dáš si nejaké raňajky?" spýtal sa Severus.

"Len nejakú hrianku. Spravím si ju, keď mi ukážeš kde je toustovač?" povedal Harry.

Severus sa na neho zvedavo pozrel. "Hriankovač?" Používam len toto." Hodil svoj čarodejnícky prútik Harrymu. Ľahko ho chytil. Nebolo tu žiadne dôverne známe teplo, keď ho jeho prsty uchopili za rúčku.

"Nebude pre mňa pracovať." Povedal na rovinu.

"Čo tým chceš povedať?" spýtal sa ho Severus.

"Nemám od neho žiadnu odozvu." Odpovedal Harry.

Severus sa usmieval. "Ty nie. Nie je tvoj. Poslúchne tvoje príkazy, ale nespojí sa s tebou." Vysvetlil. "Keď je čarodejnícky prútik spútaný s tebou, nemôže byť niekym iným použitý proti tebe."

Harry pozrel zvedavo na čarodejnícky prútik. Mávol ním na kúsok chleba na svojom tanieri a zašepkal "Tosten Breowan." Okamžite bol jeho chlieb teplý a opekal sa do zlatohneda. Zľahka ho potrel maslom a posypal škoricovým cukrom. Vrátil sa späť na svoju stoličku, podal čarodejnícky prútik naspäť svojmu otcovi. "Vďaka" zamrmlal s ústami plnými hriankou.

"Nie je za čo." Odpovedal Severus, podal mu šálku čaju.

"Takže kedy sa stretnem s tou psychiatričkou?" spýtal sa zrazu.

"Juno povedala, aby prišla tesne popoludní." Informoval ho Severus.

Harry prikývol, utrel si ruky do jeho džínsov. "Som z toho skutočne nervózny." Priznal sa.

"Budeš v poriadku, Harry." Upokojoval ho Severus. "Len si pamätaj, že všetci sme na tvojej strane. Všetci sme tu, aby sme ti pomohli."

"Ďakujem." Povedal, potlačil naspäť obrovskú hrču, ktorá sa sformovala v jeho hrdle. "Naozaj mám veľa ľudí, ktorí sa starajú o mňa a o to, čo je pre mňa najlepšie, však?"

"Áno, máš. Dúfam, že sa môžeš o to oprieť v časoch, ktoré sú pred tebou." Pripomenul mu potichu Severus.

Harry mlčky dokončil svoje raňajky. Povedal Severusovi, že sa s ním uvidí neskôr a zamieril naspäť na ošetrovňu. Akonáhle bol tam, popadol čisté šaty a čistý habit a zamieril do sprchy. Po sprche sa obliekol a strávil dlhú chvíľu pokusom učesať svoje neposlušné vlasy. Dal ich do obyčajného copu zviazaného pásom kože a bol pripravený stretnúť sa s jeho novou terapeutkou. Keď vyšiel z kúpeľne, prišla Juno. Rýchlo ho skontrolovala, viac zo zvyku, než by to naozaj potreboval. Rozhodla, že bol pripravený na prepustenie.

"Harry, mám dobré správy." Oznámila.

"Čo to je, Dr. A?" spýtal sa s nádejou.

"Dnes ťa odtiaľto prepúšťam." Povedala potichu.

"Áno!" kričal, skákal do vzduchu a pristál so závanom vetra, keď ju popadol a objal ju. "Ďakujem vám Dr. A! Môžem ísť teraz?" spýtal sa rozrušene.

"Áno, Harry, môžeš ísť." Povedala mu, zdala sa smutná. "Kde sa budeš neskôr nachádzať, keď príde Sonya?" spýtala sa.

"Myslím, že budem v Chrabromilskej veži zvyšok dňa." Oznámil jej. "Chystám sa vrátiť do mojej izby a chcem dokončiť čítanie starej knihy kúziel, ktorú mi priniesla Hermiona z knižnice."

"To je perfektné, Harry." Odsúhlasila. "Prídem a vyzdvihnem ťa neskôr."

"Dobre. Uvidíme sa neskôr." Povedal a otočil sa, aby zhromaždil svoje osobné veci. Trvalo mu to dve cesty, kým ich všetky odniesol. Bol ohromený, koľko toho nahromadil. Držal svojho čarodejníckeho medvedíka, ale ostatné veci zo Severusovej krabice starostlivo poukladal. Kráčal naspäť do Severusových izieb s krabicou a tými listami.

Severus otvoril dvere a pozrel sa na Harryho prekvapene. Harry sa vrútil do izby a položil krabicu na malý stolík. "Mám dobré správy!" povedal Harry rozrušene.

"Čo to je?" spýtal sa Severus, ale už vedel, čo to bolo.

"Dr. A ma prepustila! Môžem sa vrátiť do veže k mojim priateľom, môjmu životu!" uškŕňal sa od ucha k uchu.

"Úžasné, Harry!" vykríkol Severus. "Veľmi sa teším kvôli tebe!"

Zrazu, skoro spadol zo svojich nôh, keď sa Harry hodil na neho. "Nikdy som ti nepoďakoval za všetko, čo si pre mňa urobil. Viem, že v časoch, keď bolo všetko najhoršie, vtedy si prišiel. Utešoval si ma, držal si ma a vlastne si ma miloval. Ja som si to všetko uvedomoval, napriek tomu, že som ti to nikdy nepovedal." Povedal mu Harry rýchlo, aby to zo seba dostal. Objav pevne Severusa a rýchlo ho pustil.

"Milujem ťa, Harry." Povedal s hrčou v hrdle. "Nikdy neexistovalo pre mňa nikto iný, nič, čo by som nedokázal urobiť. Bol si pre mňa všetkým a stále si."

Harry len prikývol v pochopení, stále nebol schopný povedať to, čo chcel Severus počuť.

"Ľutujem. Nemôžem ti povedať, čo chceš počuť." Povedal Harry, úprimne ľutoval túto skutočnosť.

"Chápem to, Harry. Len mi nepovedz, že neexistuje žiadna šanca, že sa to stane." Požiadal Severus. "Pokiaľ mám nádej, môžem čakať navždy."

Harry prikývol a povedal, "Vždy je tu nádej. Musím sa vrátiť do veže. Povedal som Dr. A, že ma tam zastihne, keď príde Dr. Troyenová."

"Uvidíme sa neskôr, Harry." Povedal Severus, pocítil náhly výbuch radosti, že sa udalosti tak šťastne otočili.

Pri odchode z dverí sa Harry otočil naspäť na svojho otca. "Budeš tam tiež?" spýtal sa.

"Chcel by si, aby som tam bol?" Spýtal sa na reakciu Severus.

"Áno, myslím, že chcem." Pripúšťal Harry potichu.

"Potom tam budem." Uviedol Severus, ten zázračný pocit sa o stupeň obrátil. Harry sa uškrnul a zamával, keď sa dvere buchnutím za ním zatvorili.

Krátko po obede sa otvorila diera v portréte a Dr. A a Severus vstúpili s nízkou, peknou blondýnkou. Harry sa postavil, aby ich privítal.

"Harry, som rada, že ti môžem predstaviť svoju priateľku, Sonyu Troyenovú." Uviedla Juno, usmievala sa.

"Sonya, toto je môj obľúbený bývalý pacient, Harry Potter."

"Harry, som rada, že ťa spoznávam!" povedala, pevne potriasla jeho rukou s obrovským úsmevom na jej tvári.

"Teším sa, že vás spoznávam, Dr. Troyen." Odpovedal Harry, poriadne sa na ňu usmieval.

"Ach Merilin! Nevolaj ma Dr. Troyen! To je môj otec!" zvolala. "Volaj ma Sonye alebo Doc, dobre?"

"Iste." Súhlasil Harry, jeho oči prešli na Juno a potom na jeho otca. Ponúkol im všetkým nervózne kreslá okolo krbu. Všetci si tam pohodlne posadali.

"Harry." Začala Sonya. "Je niečo, čo by si rád o mne vedel?"

Toto ho zastihlo nepripraveného. "Nie som si teraz istý." Priznal sa. "Som príliš nervózny, aby som o hocičom premýšľal!" smial sa. Sonya sa smiala s ním.

"Dobre, v poriadku." Povedala. "Dám ti vyčerpávajúce informácie. Som slobodná. Mám tridsaťdva rokov. Milujem svoju prácu. Milujem deti rôzneho veku. Žijem, aby som pomáhala ľuďom, ktorí ma potrebujú. Mám dve mačky, Spooky a Shakes. Neskôr ti ukážem fotky. Myslím, že to je všetko. Povedala som všetko, čo si chcel vedieť?" spýtala sa, chytila dych.

"Zatiaľ, myslím." Odpovedal jej trochu zmätený tou výmenou.

Severus nahlas prehovoril. "Budete mať izbu, kde by ste sa v rámci svojho rozvrhu mohli venovať Harrymu?"

Sonya sa na Severusa uškrnula. "Aby som pravdu povedala, vzdala by som sa jedla a spánku, aby som pomohla Harrymu. Ale práve teraz, mám jednoduchého klienta. Budem mať až-až priestoru pre Harryho." Uistila ho, keď rýchlo žmurkla Harryho smerom. Obdaroval ju krátkym úsmevom, nebol si istý, či žmurknutie naspäť bolo na správnom mieste.

"Dobre Harry." Povedala, obrátila svoje upozornenie na neho. "Predpokladám, že si iste zvedavý na to, čo sa bude diať. Nemám pravdu?"

"Áno, madam." Odpovedal zdvorilo.

"Pre Merilinovu bradu! Teraz ma volá madam!" zvolala s hranou hrôzou. "Pokračuj v tom a budem potrebovať terapiu!" žartovala.

Harry sa smial, po prvý raz bol skutočne veselý, od kedy prišla Juno. Pomyslela si pre seba "toto bol ten najúžasnejší zvuk, ktorý moje uši po dlhej dobe počuli!"

"Ak nemáte nič proti tomu," váhala Sonya a pozrela sa na Severusa, "a ak Harry bude ochotný, rada by som s ním hovorila sama."

"Nemám proti tomu nič." Uistil ju Severus. "Harry?" spýtal sa, zodvihol jedno obočie na svojho syna.

"Nie, pane. Nemám." Odpovedal Harry. "Sonya chceli by ste sa poprechádzať po hrade alebo pozemkoch?" spýtal sa jej zrazu.

"To by bolo milé." Odpovedala. "A čo takto prechádzka po pozemkoch? Dnes je vonku nádherne."

"Pozemky, dobre." Odsúhlasil, ako ju viedol von cez dieru v portréte. Kráčali potichu k Vstupnej hale. Harry si nebol istý o čom má hovoriť, nervózne si odkašľal.

"Necíť sa nervózne, Harry." Povedala potichu. "Chcem, aby si mi dôveroval."

"Ospravedlňujem sa." Odpovedal jej. "Nie som si istý tým, čo odo mňa chcete, ako sa mám správať, čo mi chcete povedať."

"Fantastické!" pomyslela si. "Toto dieťa má na svojich pleciach veľa!"

"Um... predovšetkým Harry, chcem ti vysvetliť tvoju mylnú predstavu, ktorú máš. Toto nie je o tom, čo chcem ja, dobre?" oznámila mu.

"Dobre." Súhlasil, nervózne prehltol.

"Chcem, aby si bol v mojej prítomnosti uvoľnený. Nepremýšľaj o mne ako o tvojom doktorovi. Nestarám sa o vzťah doktor/pacient. Dávam prednosť tomu, aby si o mne zmýšľal ako o priateľovi." Vysvetlila jemne. Prikývol a ona pokračovala.

"Chcem, aby si chápal, že všetko, čo mi povieš ostane u mňa. Som zameraná len na teba a na to čo potrebuješ. Vždy ti poviem pravdu a dúfam, že ty sa ku mne budeš správať rovnako." Povedala mu.

"Aby som pravdu povedal, pokúšam sa." Pripúšťal. "Niekedy sa vyhýbam pripusteniu niektorých vecí, pretože sa pokúšam chrániť ľudí."

"Chrániť ľudí?" spýtala sa. "Nerozumiem, Harry."

"Dobre, keď môj priateľ Ron zaznamená, že mám problémy zaspať kvôli mojim nočným morám a pokúša sa mi pomôcť, poviem mu malé klamstvo, aby sa cítil lepšie. Potom ho uchránim pred starosťami o mňa a pred stratením veľkého množstva spánku." Vysvetlil Harry.

"Dobre, vidím tvoju dobrú stránku." Povedala mu.

"To je?" povedal, trocha nedôverčivo. "Nechcete mi povedať, že nemôžem veci robiť takto? Že nie som verným priateľom, ak nie som úplne úprimný?" spýtal sa, jeho hlas bol napätý.

"Uhm... očividne viete všetko, že. Prečo by som to mala povedať?" odpovedala potichu.

To vyhlásenie ho nechalo trochu zmäteným. Nebol zvyknutý, aby s ním niekto jednal takto. Ona nesúdila, nehrala sa so slovíčkami. Nerobila niečo naprázdno, bezdôvodne nesľubovala. Mal pocit bezpečia, bol pevne presvedčený, že by jej mohol dôverovať. Úprimne myslela to, čo povedala, čím tu pre neho je. Vedel, že jeho otec, Juno a jeho priatelia tu boli tiež pre neho, ale Sonya bola tá, ktorá by mu mohla pomôcť to všetko vyriešiť.

Nechala ho premýšľať o tom tom, čo povedala, zatiaľ čo kráčali potichu. Viedol ju dole k jazeru a kráčali preč od hradu. Sledovala ako obrovská sépia rozčerila hladinu jazera. Kĺzala sa popri nich, sotva vlnila povrch hladiny. Pozerala na ten nádherný pohľad. Vlnité pohorie, zasnežené pohorie v diaľke. "Je to tu vonku také pokojné!" Premýšľala potichu. Prišli k druhému koncu jazera a Harry ju viedol k okraju útesu, kde kamenná doska vytvárala prirodzenú lavičku. Rozložil okolo seba svoj plášť a posadila sa, buchol rukou na skalu blízko seba naznačujúc, aby sa k nemu pripojila.

"Chodím sem premýšľať." Prezradil, pozrel ponad vodu na hrad. "Bol som tiež zvyknutý lietať tu na svojej metle. Hedviga sa vždy ku mne pripojila." Povedal potichu.

"Toto je nádherné miesto." Povedala mu. "Kto je Hedviga? Priateľka? Spýtala sa.

"Bola to moja sova." Povedal, jeho tvár stvrdla, hnev sa blýskal v jeho očiach, keď sa na ňu pozrel.

"Bola?" pobádala, jej hlas zjemnej.

"Bola." Zopakoval, nezaťažoval sa vysvetlením. Nenaliehala, obrátila svoj pohľad opäť na jazero. A čakala...

"Moja rodina mi ju minulé leto zobrala. Zamkli ju v prístenku pod schodmi a vyhladoveli ju k smrti." Konečne prezradil. Sonya bola zdesená.

"Ach, aké strašné!" zvolala. "Je mi to veľmi ľúto Harry." Prejavila účasť.

Pretrel si tvár, nechcel, aby videla jeho slzy. Hedviga mu tak veľmi chýbala. Miloval, keď ho poštípala na prstoch alebo ušiach. Bola vždy niečím mäkkým a teplým k tomu, aby sa na ňu obrátil; kúskom potešenia, ktorý mal vo svojom krutom živote. Nedokázal zadržať vzlykot, ktorý vytryskol v jeho hrudi.

"Tak veľmi mi chýba!" vzlykal, konečne sa zlomil a trápil sa pre svoju priateľku.

Sonya ho nechala, aby si vylial srdce. Nechala ruku spočívať na jeho chrbte, keď jej povedal všetko o svojej sove. Odo dňa, keď ju Hagrid, správca lúk a hájov kúpil pre neho na jeho jedenáste narodeniny, až po deň, kedy mu Severus oznámil, že ju nedokázal zachrániť kvôli jej zanedbaniu. Šúchala svoju ruku medzi jeho lopatkami, keď rozprávala. Čoskoro, prestal rozprávať a začal plakať. Pretekala ním vlna za vlnou smútku. Nemohla si pomôcť, jej srdce si ho získalo a ona ovinula ruky okolo neho. Nehovorila. Slová boli zbytočné. Nechceli nič meniť. Tak ho zatiaľ držala, pokým on plakal a usmievala sa na neho mierne, keď prestal.

"Cítiš sa trochu lepšie, Harry?" spýtala sa. Iba prikývol, stále si utieral oči. Podala mu vreckovku zo svojho vrecka. "To je po prvý raz, čo si si dovolil plakať, však?" uviedla.

"Áno." Pripúšťal, trhane sa nadýchol.

"Si pripravený vrátiť sa späť do školy?" spýtala sa.

"Áno." Súhlasil. "Som nejako unavený."

"Je to prirodzená vec, ktorá sa stane po takom obrovskom uvoľnení, aké si práve zažil." Vysvetlila. "Bol by to dobrý nápad, keby si si odpočinul pred večerou. Sľubujem ti, že sa budeš cítiť oveľa lepšie, ak to urobíš."

"Dobre, urobím." Povedal, keď sa postavil a pomohol jej postaviť sa.

Veľmi nerozprávali počas prechádzky naspäť do hradu. Ukázal jej Veľkú sieň, kam sa chodili najesť. Rozprávali sa o jeho nastávajúcej promócii. Zaznamenala, že bol viac optimistický a šťastný v tomto, čo bolo dobré znamenie, tak ako to bolo. Viedol ju na ošetrovňu a k Juninej kancelárii. Než odišiel, obrátil sa na ňu, položil ruku na jej rameno. "Ďakujem." Povedal jednoducho.

"Nie je za čo." Uistila ho a usmievala sa, keď sa otočila a vrátila sa do jeho izby.

Vstúpila do Juninej kancelárie a klesla do kresla. Vystrela si nohy na ďalšom kresle a povzdychla si.

Juno sa na ňu pozrela a povedala, "V poriadku?"

"V poriadku, čo?" odporovala Sonya, zodvihla obočie.

Dobre, čo si o ňom myslíš?" vybuchla.

"Je veľmi nepokojný. Znepokojuje sa viac o niekoho iného, ako o seba. Nemá veľmi veľkú mienku o sebe. Zameriava sa na to, čo chcú iní ľudia, aby si myslel a hovoril. Ako očakávajú, čím bude. Je to určitá dosť hlboko uložená trauma. Nemal dovolený byť sám sebou. Pochybujem, že dokonca vie, kým naozaj je. A to je všetko, čo ti poviem, pretože je odteraz mojím oficiálnym pacientom." Oznámila a prekrížila si ruky cez svoju hruď.

"Budeš mu schopná pomôcť?" spýtala sa úzkostlivo Juno.

Sonya pozrela svoju priateľku. "Znieš skôr ako znepokojená matka, nie ako doktorka znepokojená ohľadom svojho pacienta." Spozorovala. "Čo sa tu deje, Juno?"

"Nechcem ti klamať, Sonya. Ľúbim tohto chlapca ako keby bol môj vlastný syn." Priznala Juno. "Je to veľmi milý mladý muž a tak krehký. Cítim, že je blízko k zlomeniu. Spravím čokoľvek, aby som tomu zabránila. Napravila som jeho rozbité telo. Počítam s tebou, že napravíš jeho rozbitú dušu." Vyhlásila potichu.

"Ach, dievča, máš to v sebe hlboko zakorenené, však?" povedala Sonya.

"Nemáš žiadnu predstavu." Povedala jej Juno.

"Otec tiež?" spýtala sa.

"Porota je stále mimo." Pripúšťala Juno, nevedomky zodvihla svoju ruku k svojej tvári.

"Viem." Povedala Sonya, pozrela na svoju priateľku. "Povedz mi niečo o otcovi. Ako sa ešte raz volá?"

"Severus." Odpovedala automaticky Juno.

"Severus Potter." Povedala meno Sonya. "To znie nejako čudne." Vyhlásila.

"To preto, že je to zle." Smiala sa Juno. "Jeho meno nie je Potter, je to Snape. V skutočnosti, Harry je vlastne Sirius Snape."

"Čo?" vyhŕkla zmätene Sonya. "Myslela som si, že si mi povedala, že bol Harry Potter?"

"On je Harry Potter," vysvetlila Juno. "Ale, Harry Potter, je pseudonym. Jeho celé meno je v skutočnosti Srius James Snape. Je to dlhý príbeh, ale nie je na mne, aby som ti ho povedala. Myslím si, že v skutočnosti by ti ten príbeh mal povedať Severus. On naozaj pozná celý príbeh." Prezradila jej Juno.

"Dobre, toto je zaujímavé. Budem tiež hovoriť so Severusom." Uviedla Sonya.

"Aby som pravdu povedala, Severus dúfa, že bude do tohto všetkého zapojený." Povedala jej Juno. "Vzťah medzi ním a Harrym je veľmi komplikovaný. Mohla by som ti to povedať, ale myslím si, že by si to mala dostať zo Severusa."

"Dobre, takže mám dvoch nových pacientov." Oznámila Sonya. "Myslím, že si najprv dohodnem oddelené stretnutia."

Juno prikývla a ponúkla sa, že ju odprevadí k Severusovým izbám a ona súhlasila. Potom sa dostali k izbám v žalároch. Po ich zaklopaní, Severus odpovedal a rýchlo zakryl prekvapenie z toho, že ich uvidel.

"Ahoj, Sev." povedala Juno. "Dúfam, že sme ťa nevyrušili?"

"Nie, samozrejme, že nie." Uistil ich. "Prosím poďte ďalej."

Sonya prešla okolo ako ich Severus viedol ku komfortnej sedačke.

"Priviedla som Sonyu na základe jej požiadavky, Sev." povedala mu Juno.

"Áno? Čo môžem pre vás urobiť Dr. Troyenová?" spýtal sa.

"Strávila som určitý čas s Harrym. Prijmem ho ako klienta." Začala.

"Ach, dobre!" povedal s úľavou v hlase.

"To nie je všetko." Dodala. "Na základe rozhovoru s Juno a získaniu skutočného mena, každopádne v poriadku, dospela som k rozhodnutiu. Verím, že by ste tiež mohli mať trochu úžitok z terapie." Povedala mu Sonya.

"Chcel som vás požiadať o pomoc pre seba." Pripúšťal. "Ale chcel som si byť istý, že Harry dostane pomoc ako prvý."

"Dostane." Uistila ho Sonya. "Chcela by som som sa s vami najprv stretnúť oddelene. Časom môžeme všetci pracovať spoločne, ale potrebujem si vybudovať vzťah s Harrym."

"Ďakujem vám." Povedal jej. "Cítim, že ste vhodná pre môjho syna. Dúfam, že ho dokážete prinútiť, aby sa vám otvoril. My sme to nedokázali." Povedal jej, keď kývol smerom k Juno.

"Nemôžem vám povedať niektoré detaily, samozrejme, ale môžem vám povedať, že sa mi už otvoril." Informovala ich Sonya. "Bolo to preto, že som na neho nenaliehala. Som pre neho úplne nová osoba. Začíname s čistými vzťahmi. Môže byť sám sebou."

Juno a Severus s pochopením prikývli.

"Chcem s vami hovoriť o detailoch okolo vášho vzťahu, profesor Snape." Povedala mu Sonya. "Máte určitý voľný čas vo vašom rozvrhu alebo večer, kedy sa môžeme pozhovárať a položiť nejaké základy?"

"Som voľný dnes večer po večeri, ak ste aj vy." Povedal jej okamžite.

"To by bolo perfektné. Je ôsma hodina správny čas?" spýtala sa.

"Môže to byť tu, pokiaľ nedávate prednosť inému miestu?" ponúkol Severus.

"Tu to bude perfektné." Súhlasila Sonya. "Uvidíme sa o ôsmej."

Všetci sa postavili a presunuli sa ku dverám. Podal Sonye ruku a po pevno stisku povedal, "ďakujem vám Dr. Troyenová."

"Volajte ma prosím Sonya. Naozaj preferujem radšej Sonya alebo Dok." Pripomenula mu.

"Sonya je dobré." Súhlasil. "A vy ma radšej volajte Severus." Dodal.

"Dohodnuté." Povedala mu s úškrnom.

Obrátil sa na Juno. "Stretneme sa pri večeri?" spýtal sa potichu.

"Samozrejme!" usmievala sa. "Pôjdeš zobudiť Harryho alebo to mám spraviť ja?" spýtala sa.

"Môžeš ty. Potrebujem dokončiť pred večerou nejakú prácu. Povedz mu, že sa uvidíme potom."

"Poviem." Povedala Juno odchádzajúc. Obe ženy zamierili do Chrabromilskej veže.

"Heslo?" požiadal portrét zakrývajúci vstup do miestnosti.

"Levie srdce." Povedala Juno a portrét sa otvoril, ukázal im vstup. Viedla Sonyu hore po schodoch do spálne siedmeho ročníka. Zaklopala a bez čakania na odpoveď otvorila dvere. Rozhliadli sa po izbe a spozorovali Harryho ležiaceho na jednej z postelí. Ako prešli izbou, Juno povedala. "Dovoľ mi ho prebudiť. Odstúp a sleduj. Priprav sa na šok. Dávaj dobrý pozor! Nechcem mu to urobiť znova!" prikázala Juno. Akokoľvek to nenávidela, natiahla sa a popadla Harryho za rameno, potriasla ním. Skôr ako mohla povedať jeho meno, okamžite sa vyľakane strhol.

Bola to reakcia, ktorú chcela, aby Sonya sama videla, ale nenávidela tento spôsob. Bolo to všetko, obranná pozícia, panika, strach. Jeho ruky boli zdvihnuté pred jeho tvárou, jeho kolená boli skrčené k hrudi, stal sa takým malým, ako len dokázal.

Sonya bola ohromená! Okamžite pribehla k nemu. Ona a Juno sa ho ponáhľali upokojiť.

"Ospravedlňujem sa, Harry!" ospravedlnila sa Juno. "Myslela som si, že si spal ľahšie než obvykle."

"To je v poriadku, Dr." Povedal jej, ruku mal na svojej hrudi.

"Si v poriadku?" spýtala sa, všimla si toto gesto.

Pozrel sa na ruku. "Uh, áno, som v poriadku. Je to len reflex." Uistil ju.

"Práve sme ťa prišli zobudiť na večeru." Povedala mu Juno.

"Dobre! Som hladný!" pripúšťal, vstával z postele. Ponúkol ruku každej z nich, zrazu mal hravú náladu.

"Môžeme?" spýtal sa, keď sa smiali a každá ho zobrala za ruku. Keď vstúpili do Veľkej siene o chvíľu neskôr, ich smiech a pohľad na nich ako na celoživotných priateľov bol zaujímavý pre každého prítomného. Harry sa necítil tak voľný veľmi dlho...