40. Remus Lupin

"Neviditeľný?" Siriho hlas znel trochu vystrašene. "Oci, vidíš ma?" zašepkal.

"Nie, synu." Odpovedal ticho Severus. "Nikto z nás ťa nemôže vidieť." Pristúpil bližšie k miestu, odkiaľ vychádzal synov hlas.

"Ach môj bože!"zvolal Siri tichým, zdeseným hlasom prechádzajúcim do panického šepotu.

"Len sa snaž upokojiť Siri." Upokojovala ho hneď Sonya. "Snaž sa zostať v pokoji, pokiaľ mi budeme chvíľu premýšľať, dobre?"

"Dobre." Súhlasil Siri roztraseným hlasom. Počuli ho nervózne vydýchnuť.

"Dobre!" vyštekol Severus, napätie v jeho hlase bolo evidentné. "Skúsme si spomenúť. Čo Siri robil a hovoril tesne predtým, než zmizol?" zavrčal. Juno pristúpila bližšie k nemu a ovinula mu ruku okolo pása. Jej oči boli uprené takmer presne na miesto, kde stál Siri. Cítil sa trochu lepšie s vedomím, že jeho rodičia vycítili, kde bol a presťahovali sa k nemu bližšie.

"No, preberali sme hudbu a na aké nástroje hráme." Povedala Natália dobrovoľne, úzkostlivo pozerala na prázdne miesto, odkiaľ prišiel Siriho hlas.

"Áno!" pridal sa Neville. "Hovoril niečo ako: "Hej, mám to alebo už to viem!" Niečo také."

"Povedal, Hej! Mám to!" objasnil Ron a niekoľko ľudí v miestnosti prikývlo, vrátane niekoľkých portrétov.

"Ehm." Hlas zo steny si vyčistil svoje hrdlo a upozornil na seba. "Ak môžem?" spýtal sa váhavo Artemis.

"Čo je to Otec?" spýtal sa Severus portrétu.

"Môj vnuk luskol prstami a zmizol." Usmial sa Artemis. "To má odo mňa." Dodal trochu hrdo. Zostávajúce portréty prikývli.

"To je pravda!" súhlasil vzrušene Remus, keď si spomenul na posledných pár minút.

"Poďme sa upokojiť!" vyštekol Severus, pokynul rukami. Cítil ako sa mu prsty otreli o Siriho. "Je mi to ľúto, synu. Neuvedomil som si, že si tak blízko." Ospravedlnil sa.

"Som v poriadku." Zamietol Siri komentár a nervózne prešlapol z jednej nohy na druhú.

"Zmizol si, keď si luskol prstami Siri." Povedal Severus pokojne, natiahol ruku a našiel Siriho rameno. Stisol ho upokojujúco. "Len nimi znova luskni a uvidíme, či sa znovu objavíš."

Začuli zreteľný zvuk lusknutia prstami, ale Siri zostal neviditeľný.

"Tak čo?" spýtal sa s napätím v hlase.

"Nie, Siri." Povedal bezvýrazne Draco.

"Hej, Šteniatko." Povedal ticho Sirius, upokojoval mladého muža. Natiahol ruku smerom k priestoru, kde stál Siri. Mierne prekvapene sa trhol, keď ho Siri zobral za ruku. "Len sa snaž odpočívať, Siri."

"Siri." Povedala ticho Sonya, prešla do "terapeutického režimu". "Zhlboka sa nadýchni a snaž si upokojiť nervy. Potom sa chvíľu sústreď na to, čo chceš urobiť. Luskni prstami a uvidíme, či to funguje." Pokojne ho inštruovala, pretože vycítila, že Siri bol príliš rozrušený, aby na chvíľu jasne premýšľal.

"Dobre." Prikývol, aj keď ho nevidela. Zhlboka sa nadýchol nosom a pomaly vydýchol. Cítil ako sa jeho nervy okamžite upokojili. Zavrel oči a sám pre seba v duchu prehovoril, "V poriadku. Sústreď sa, Siri." Rýchlo sa znova nadýchol a vydýchol, luskol opäť prstami. Okamžite pozrel na netrpezlivo čakajúce čarodejnice a čarodejníkov.

"Do pekla!" Zopakoval v úžase Ron. "Siri, toto bol jeden y prekliato dobrých trikov!"

Na to smiech v miestnosti okamžite rozptýlil napätie.

Siri sa ocitol v objatí jeho krstného otca a jeho rodičov; všetkým sa nesmierne uľavilo, že je v poriadku.

"Hej!" zasmial sa. "Uf... nemôžem dýchať!" Pustili ho a on sa na nich usmial.

Diskusia sa v tomto bode stočila na novonájdené schopnosti. Siri ich spočiatku nervózne preukázal ešte niekoľkokrát, kým sa téma opäť zmenila na hudbu a k dôvodu tohto nedávneho objavu.

"Čo si išiel urobiť predtým, než si zmizol, Siri?" spýtala sa zvedavo Natália.

"Ach! ... Uhm... išiel som si pre môj CD prehrávač a CD čo som si kúpil." Vysvetlil. "Mám pieseň, kde je naozaj veľa bicích. Navyše je to o hraní na bicie, či skôr o posadnutosti, že chce hrať na bicie. Myslel som, že aspoň Draco a Remus by to radi počuli."

"Rád by som to počul!" povedal Neville natešene.

"Ja by som tiež." Usmial sa krátko Remus. Bolo zrejmé, že už cítil ťah splnu, ktorý mal byť o tri dni.

Sonya ticho sledovala Remusa celý večer. Bolo zrejmé, že bol slabý. Bála sa, všetci sa báli. Bol to tretí spln v poradí, čo vydržal bez svojho Protivlkolačieho elixíru. Napätie bolo jasne vidieť v jeho tvári. Bolo tam vidieť jasnú popolavú bledosť na jeho koži, šedé tiene v jeho vychudnutých rysoch. Fialový odieť sfarbil kožu okolo očí, vydával svedectvo o únave, že sa nikdy celkom nespamätal z poslednej premeny. "A teraz je to tu zase." Pomyslela si smutne a dúfala, že to bude naposledy.

Zazrela Severusa, ako ticho pozoroval svojho priateľa. Videla, že aj on mal extrémne starosti. Vedela, že sa zúfalo snaží nájsť liek pre Remusa. Vzala si k srdcu, že mal Siri pravdu o ich pokroku. Modlila sa, aby bola liečba na dosah.

Akonáhle začula jeho hlboký povzdych, vytvorila svoj plán. Vedela, že nespraví prvý krok, kým ho neurobia ostatní a tak sa rozhodla, že bude prvá.

"No, je mi ľúto, že preruším túto párty," začala, "ale som uťahaná, takže vám všetkým poviem dobrú noc." Usmiala sa a postavila sa.

Všetci okolo nej jej zapriali dobrú noc a ona sa otočila k odchodu, ale potom sa zarazila. "Remus? Išiel by si so mnou?" spýtala sa nevinne. Juno pozdvihla obočie a Sonya jej takmer nepostrehnuteľne prikývla.

"Bolo by mi potešením." Odpovedal Remus, tajne potešený náhlou príležitosťou, ako odísť. "Dobrú noc všetkým." Mierne sa uklonil ostatným v miestnosti. On a Sonya sa pomaly vydali na opačný koniec panstva a k Sonyiným izbám.

"Ďakujem ti." Povedal Remus ticho s miernym, unaveným úsmevom.

"Nie je za čo." Usmiala sa Sonya. Nehrala s ním žiadne hry alebo divadielko. Bolo to také zbytočné a hlúpe. "Videla som, že si sa necítil... príjemne." Dodala.

"To čo mi je, že som vyčerpaný!" pripustil.

"Nemusíš ísť celú úplne k mojim izbám." Uistila ho. "Len som sa snažila ponúknuť ti predčasný útek. Videla som, že nemáš ďaleko ku kolapsu."

"Uvidím vás vo vašich izbách, slečna Troyenová." Uviedol pevne. "Ja som pán cti!" otočil sa k nej čelom a hlboko sa pre ňou uklonil. Obaja sa ľahko zasmiali a pokračovali smerom na druhý koniec panstva.

Zastavili sa pri jej dverách a ona sa zrazu cítila ťažobu. Usmial sa po jej nervóznom výraze a provokujúco povedal, "Knut za tvoje myšlienky."

"Aby som bola úprimná, tak by som ťa srdečne pozvala dnu, ale váham z dvoch dôvodov." Priznala.

"Z dvoch dôvodov?" pozdvihol obočie.

"Prvý je, že viem, ako veľmi teraz trpíš a že si potrebuješ oddýchnuť." Zamračila sa.

Prikývol. "A ten druhý?"

"Ten druhý, že nechcem, aby si si myslel, že mám vo zvyku pozývať mužov do môjho bytu." Drzo sa usmiala a žmurkla.

Zasmial sa ticho a ubezpečil ju, že takýto názor ho nikdy nenapadne.

"Cítiš sa na to, že sa ku mne pridáš na šálku čaju?" pozvala ho aj tak.

Na niekoľko sekúnd sa na ňu pozorne pozeral, než odpovedal. Niečo sa tu začína. Rozmýšľal. Bol vyčerpaný, ale ona k nemu natiahla ruku a on sa jej zúfalo chytil.

"Veľmi rád." Povedal s úsmevom a nasledoval ju do miestnosti. Ostal hneď za dverami a poobzeral sa dokola. V krbe horel mierny oheň. Izba vyzerala dobre s čalúneným kreslom a pohovkou umiestnenou blízko krbu. Urobil okruh okolo miestnosti, prešiel do ďalšej miestnosti mimo hlavne obývacej miestnosti. Študoval malú zbierku fotografií na nízkom stolíku v rohu. Jediné ľudia, ktorých poznal boli Juno a Sonya mávajúce radostne z jedného malého rámiku a Siri, Sev a Juno mávali z iného, ktorý bol zrejme zhotovený počas Siriho štúdia.

"Cíť sa tu ako doma." Povzbudila ho Sonya, keď položila čajový servis na stôl pred gaučom.

Podišiel a sadol si do jedného z pohodlných kresiel neďaleko gauča. Natiahol nohy pred seba a skrížil členky. Zobral si ponúknutú šálku čaju a zhlboka sa nadýchol predtým, ako sa napil.

"Porozprávaj mi o tom." Povedala náhle.

"Pardón?" spýtal sa zmätene.

Teraz zaváhala, v rozpakoch nad jej odvahou. "Rada by som vedela, aké to je, keď sa transformuješ." Hovorila ticho. "Ak chceš, tak mi povedz aké to je." Dodala so zahryznutím do spodnej pery.

Zhlboka si povzdychol, keď sa posadil a položil šálku na podnos. Si si naozaj istá, že to chceš vedieť?" spýtal sa.

"Áno. Chcem vedieť všetko Remy." Priznala ticho. "Kedy a ako sa to stalo. Aké to je keď sa transformuješ. O čom premýšľaš než sa to stane. Všetko."

Dlhú dobu sa na ňu pozeral, väčšinou do očí. Mohol vidieť, že naozaj chcela vedieť o tom všetko. Nebola to len morbídna zvedavosť, s ktorou sa často stretával.Naozaj si to myslí? Že sa o neho stará? Čudoval sa. Nakoniec súhlasne prikývol. Zrazu si bol istý, že chcel, aby vedela všetko.

Zhlboka sa nadýchol a začal. "Mal som sedem rokov, keď som bol uhryznutý. Bolo leto a v ten deň bolo neznesiteľné teplo. Môj brat a ja sme prosili rodičov, aby nám dovolili spať pod hviezdami, v tú noc. Dali nám na to vymedzený čas, so smiechom nás škádlili "duchmi a beštiami" a všetkými hrôzami, ktorým by sme určite mohli čeliť, boli sme statoční ostať pod holým nebom po zotmení. Trvali sme na tom, že sme dostatočne odvážni, aby sme tomu čelili a oni nakoniec súhlasili, boli si úplne istí, že ťažko vydržíme celú noc. Môj otec vytiahol náš starý stan a v to popoludnie ho postavil." Odmlčal sa, keď sa na jeho tvári zjavil úsmev a rýchlo zmizol.

"Romulus a ja sme boli nadšení z nadchádzajúceho dobrodružstva. Vzrušenie z toho, že po zotmení budeme v našej záhrade bolo takmer väčšie, ako sme si dokázali predstaviť. Nedokázali sme sa dočkať kým nastane tma! Mamka vyjadrila znepokojenie nad splnom, ale Otec ju ubezpečil, že budeme v poriadku, že sme v blízkosti domu." Napil sa, položil šálku. Sonya mu ju doliala a on pokračoval.

"Boli sme veľkí dobrodruhovia, Romulus a ja." Usmial sa. "Bol odo mňa o dva roky starší. Mohol byť mojím najväčším mučiteľom, ale tiež mojim najdivokejším obrancom. Nikto nerozumel jeho malému bratovi!" zdieľal sa Remus. Prchlivosť jeho emócií udusila jeho hlas. "Mali sme na tú noc naplánované najväčšie dobrodružstvo svojho života; chváliť sa obranou našej krajiny od zlých a krvilačných beštií. Málo sme vedeli,..." Jeho oči boli rozostrené, jeho myseľ sa stratila v spomienkach. Otriasol sa späť do prítomnosti.

"Otec zhasol vonkajšie svetlá a my sme sa usadili na naše deky, šepkali si a chichotali sa, ako sme to robili, keď ste len trochu zlý. Boli sme príliš nadšení, aby sme išli spať a všetko, čo sme urobili alebo povedali, bolo tak vtipné, že sa nám nepodarilo usadiť sa tam, bolo tam toho príliš veľa, čo sme mohli minúť!"

"Počul som to prvý, slabé zašušťanie v kroví, ktoré lemovalo zadnú záhradu a upozornil som na hluk Romulusa a on bol okamžite v strehu. Povedal mi, aby sme sa ticho ponáhľali do domu, len v prípade... ak by to bolo niečo viac ako králik poskakujúci v zelenine."

"Vyliezli sme tak ticho, ako to šlo a ponáhľali sme sa k zadnej verande. Stuhli sme od strachu, keď sme počuli hrozivé zavrčanie. Romulus mi povedal, aby som utekal a ja som sa pokúsil! Bol som však od strachu zmeravený na mieste. Kričal na mňa a snažil sa ma postrčiť, aby som sa pohol. Vlkolak bol v okamihu pri nás. Neexistovalo nič, čo by sme mohli urobiť. Romulus, môj veľký ochranca, čelil beštii, aby ma ochránil. Rozbehol sa na neho, odhodlaný udržať ho odo mňa preč. S jedným cvaknutím tých silných čeľustí bolo po všetkom. Zabil Romulusa jediným zahryznutím. Do tej doby sa prebudil môj otec a rútil sa cez dvor. Než stihol monštrum zabiť, vyštekol na mňa a zahryzol zuby do mojej nohy." Remus sa znova odmlčal, stratený v myšlienkach a snažil sa udržať kontrolu nad prívalom svojich emócií." Sonya trpezlivo čakala a sledovala, ako pomaly získal kontrolu.

Zhlboka sa nadýchol a pokračoval. "Bol som potom na to veľmi zle. Obvykle malé deti neprežijú pohryznutie vlkolaka. Z nejakého dôvodu ja áno, ale mesiac bol takmer znova v splne, než som vyzeral, ako predtým. Moji rodičia boli zničení, keď ma zamkli v pivnici. Objali ma a povedali mi, že ma milujú. Videl som v ich očiach strach, keď ma zamkli do vnútra bál som sa, Sonya. Nevedel som, čo sa bude diať. Nedokázal som pochopiť, prečo si moji rodičia mysleli, že by pre mňa bolo bezpečnejšie spať v pivnici a nedokázal som pochopiť, prečo si mysleli, že museli zamknúť dvere." Sonyino srdce trúchlilo kvôli malému, vydesenému chlapcovi, ktorým bol. Jej srdce sa natiahlo za unaveným a osamelým mužom, ktorým bol teraz.

"Cítil som sa smiešne. Nedokázal som vysvetliť pocit. Nemal som žiadne skúsenosti zo svojho života týkajúce sa vplyvu mesiaca. Vedel som, že som bol naštvaný a nepokojný, ale nedokázal som pochopiť prečo. Nestalo sa nič, aby som bol nahnevaný alebo rozrušený."

"Ja neviem, ako opísať tú prvú transformáciu. Bol som vydesený, keď som cítil tú "beštiu" vo svojom vnútri. Myslel som, že mi bude len zle od žalúdka alebo také niečo. Potom sa všetky moje svaly napli a bolelo to ešte viac, než čokoľvek, čo som poznal, dokonca aj uhryznutie od vlkolaka. Potom som sa začal nekontrolovateľne triasť. Nevie, čo sa naozaj stane potom, pretože vlk prevezme moje vedomie."

"Severus a Sirius ma videli transformovať sa a ja ti dávam svoju verziu toho, čo sa so mnou stane. Hovorili, že potom, čo som sa začal triasť a vlk prevezme nadvládu, začnem vydávať vrčiace zvuky. Moja hlava a telo sa predĺži a moje ramená sa zhrbia... tiež začnem zlomyseľne vrčať na niečo alebo niekoho v blízkosti. Po celom mojom tele mi začne rásť srsť. Moje uši sa predlžujú a sú špicaté. Narastie mi chvost. Moje ruky a nohy sa stočia do labiek s dlhými ostrými pazúrmi. Moje zuby sa tiež predĺžia a zaostria. Moje oči sa zmenia na jantárové ako vlkovi a moje nočné videnie sa vyostruje." Pozoroval ju pozorne, ako sa zastavil, znovu skladal svoje myšlienky.

"Bolí to?" zašepkala. "Skutočná transformácia, myslím? Pamätáš si to?"

"Áno. Spomínam si na to." Povedal jej ticho. "Je to neznesiteľné. Predstav si, že sa tvoje kosti lámu a krútia do úplne nového tvaru. Mysli na to, ako sa tvoje svaly a šľachy pretiahnu a trhajú a presunú sa, aby sa prispôsobili týmto novým kostiam a tomu novému telu!" vzdychol si unavene a trel si oči a koreň nosa.

"Cítiš niečo teraz?" spýtala sa.

"Áno, akonáhle mesiac vstúpi do splnu, vlk cíti ťah. Mám pocit, že vlk bojuje o dominanciu. Protivlkolačí elixír mi zvyčajne pomáha bojovať proti tejto fáze, ale Severus potreboval čistú krv pre svoj výskum, takže nemôžem brať elixír a musím bojovať sám."

"Je to dôvod, prečo vyzeráš tak vyčerpane a chorý?" spýtala sa.

"Áno." povedal, krátko zavrel oči. Keď ich znovu otvoril, stála na boku jeho kresla.

"Kiež by som mohla pomôcť." Hovorila ticho, keď odhrnula prstami šedivé vlasy z jeho spánku.

"Aby som povedal pravdu, je pekné mať niekoho, kto chce skutočne pomôcť." Odpovedal. Schmatol ju za prsty, rýchlo ich pobozkal a pustil jej ruku.

"Severus a Siri chcú pomôcť." Tvrdila.

"To nie je to, čo som mal na mysli." Povedal stroho a uprene sa zahľadel do jej očí. Pochopila.

Všimla si, že zlaté fliačky za posledných dvadsať štyri hodín zrejme narástli vo veľkosti a jasu. Pokľakla vedľa neho a naklonila sa bližšie k jeho úrovni očí.

"Vyzeráš unavene, Remy." Poznamenala a pohladila jeho tvár. Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol, ako sa do jeho života miešal vlk. Bojoval s jeho potlačením a donútil ho, aby bol aj naďalej pod jeho kontrolou.

"Sonya." Povedal napäto potom, čo získal kontrolu. "Chápem tvoju starostlivosť a tvoje obavy, ale mohla by si sa prestať dotýkať tak, ako práve teraz?"

"Dotýkať sa ťa takto?" spýtala sa zmätene. "Vysvetli, čo máš na mysli." Nariadila, pritiahla si ruku.

"Budem sa snažiť." Povedal, keď otvoril oči a pozrel sa na ňu. Zalapala po dychu, pri jeho zmene. "Čo?" spýtal sa potom, čo vyplašene vydýchla.

"Tvoje oči!" Zašepkala. "Sú také... zlaté, ako vlčie."

"Ja viem." Povedal ostro. "Ty si to spôsobila."

"Ja som to spôsobila?" Bola zmätená. "Ako?"

Pokračoval vo vysvetľovaní. "Počas poslednej fázy mesiaca sú moje zmysly veľmi citlivé. Každý pohľad, zvuk, vôňa, chuť alebo dotyk," odmlčal sa kvôli zdôrazneniu. "Mimoriadne sa zväčšujú aj moje reakcie naň. Tvoj obyčajný dotyk práve spôsobil obrovský nával... uhm... potreby." Trhol sebou. "Ja viem, že to nie je to, čo bol tvoj zámer a ospravedlňujem sa za moju reakciu. Musíš byť teraz okolo mňa opatrná. Mohlo by byť teraz pre každého najlepšom záujme zostať trochu vzdialený." Náhle sa postavil a odtiahol sa od nej.

Ešte všetko spracovávala, čo jej práve povedal, keď zvolal: "Ja pôjdem." Rýchlo zamieril k dverám.

"Remus!" zvolala. Zastavil sa pri dverách a otočil sa na ňu. Prešla miestnosť a postavila sa k nemu. Usmial sa na ňu.

"To bude v poriadku." Ubezpečil ju. "Neuvidíš ma skôr ako po splne. Neboj sa, alebo sa aspoň pokús, aby si sa nebála." Rýchlo ju pobozkal na tvár a odišiel, kým bol ešte pod kontrolou.

-----

Remus sa ponáhľal do obývacej izby. Sirius a Jason boli jediní ľudia, ktorí tam ostali. Sirius spýtavo zodvihol hlavu na svojho priateľa.

"Viete, kde je Severus?" opýtal sa naliehavo.

"Áno, v labe." Informoval ho Sirius. "Prečo?" dodal, ale Remus už vybehol z miestnosti. Sirius a Jason vyskočil na nohy, zvedavý, prečo bol tak zúfalý.

"Čo sa deje, Remus?" spýtal sa Sirius, keď sa dohnal k nemu.

"Potrebujem Severusa, aby ma zamkol." Vyhlásil stroho Remus.

"Ale spln je za tri dni!" vykríkol Sirius.

"Ja viem." Zavrčal Remus. "Ale som bez môjho elixíru a som slabý."

"Ja tomu nerozumiem." Prerušil ich Jason.

"Nemôžem sa ovládať." Vyštekol Remus. "Nie je to bezpečné, aby ste boli okolo mňa. Som príliš slabý, aby som sa zaručil, že i naďalej zostanem pod kontrolou!"

"Čo sa stalo Remus?" Siriusov hlas bol vážny.

"Len ťažko sa mi podarilo dostať od Sonye." Priznal Remus.

"Dostať preč od Sonyi." Zopakoval Sirius. "Čo to znamená?"

"To znamená, že som tak blízko k strate kontroly, že všetko čo spravila, dotkla sa mojej tváre v pochopení a ja som ju takmer napadol!" zareval Remus.

"Myslíš...?" vypočúval ho Sirius.

"Áno! Dočerta!" vykríkol rozhorčene Remus. "Musím to vysvetľovať? Keby som sa od nej nedostal, keď som to urobil, veľmi pravdepodobne som ju mohol napadnúť a znásilnil ju! Severus ma musí teraz zamknúť! Bude sa to len zhoršovať!" Bol pochopiteľne veľmi rozrušený a rozčúlený a Sirius mohol vidieť zlaté svetielka v očiach, ktoré sa nebezpečne blyšťali.

"Dobre, Moony." Upokojoval. "Sev ti pomôže."

Dovtedy dosiahli laboratórium. Remus vrazil do dverí a vyľakal oboch mužov vo vnútri.

"Čo sa deje Remus?" Severus povedal, vystrašený šialeným výrazom na priateľovej tvári.

"Severus, musíš ma ihneď zamknúť!" Remus takmer kričal.

"Upokoj sa, Moony!" naliehal Sirius.

"Čo sa deje?" vyštekol Severus.

"Severus, potrebujem, aby si ma teraz zamkol." Opakoval pokojnejšie Remus.

"Prečo?" spýtal sa jemne Severus.

"Nie som pod kontrolou." Vyhlásil Remus.

"Vysvetli to, Remus." Žiadal Severus.

"Mohli by sme ísť niekde inde a hovoriť v súkromí?" spýtal sa Remsu, pozrel nervózne na Siriho.

"Zostaň tu." Povedal okamžite Sirius. "Vrátime sa hore. Poď Siri."

Keď bolo laboratórium prázdne, Severus sedel na stoličke a čakal kým Remus prehovorí.

"Bol som u Sonyi." Začal pomaly. "Takmer som stratil kontrolu Sev!" vykríkol.

"Stratil kontrolu?" opakoval opatrne Severus.

"Mám problémy udržať sám seba pod kontrolou. Vlk sa ma snaží ovládnuť. Vieš, ako sú moje zmysli zvýraznené práve teraz." Vysvetlil Remus.

"Áno," súhlasil Severus.

"Pre Merlina!" explodoval Remus. "Dotkla sa mojej tváre v geste súcitu a musel urobiť všetko, čo bolo v mojej moci, aby som sa na ňu nevrhol, ako by bola čerstvé mäso!"

Ak by situácia nebola taká vážna, Severus by sa zasmial a povzbudzoval ho. Veci sú také, aké boli, potlačil nutkanie.

"Si si istý?" spýtal sa namiesto toho.

"Samozrejme, že som si istý!" Remus vybuchol znovu. "Viem, že som sa dostal veľmi blízko k strate kontroly a mohol som jej ublížiť... alebo ešte niečo horšie!"

"Nie, myslel som tým to, či si si istý, že chceš byť zavretý?" objasnil Severus.

"Bojím sa Sev," zašepkal Remus. "Nechcem nikomu ublížiť a myslím, že nechcem ublížiť hlavne Sonyi."

"Dobre, Remus." Severus súhlasil po chvíľkovom pozorovaní svojho priateľa. Naozaj bol vystrašený a Severus mu to nedával za zlé. "Hneď teraz?"

"Áno, prosím." Vydýchol úľavou Remus.

Severus prikývol a zamieril von z laboratória. Prešli do obrovskej pivnice s oceľovými dverami. Otvoril dvere a pochodne vo vnútri vzplanuli k životu. Vo vnútri miestnosti bola veľká pohodlná posteľ, stôl a stoličky, veľká šatníková skriňa a knižnica plná kníh. Remus sa zvedavo rozhliadol.

"Nie sú cenné, však?" ukázal smerom ku knižnici.

"Mám kópie." To bolo všetko, čo povedal Severus.

"Mohol by si mi priniesť denník, knihu, ktorá je otvorená na stole a moje toaletné potreby, prosím?" spýtal sa Remus, keď sedel na posteli.

"Iste." Severus sa ponuro usmial. "Ak ešte niečo potrebuješ, stačí sa natiahnuť za lanom priamo tam na posteli." Ukázal smerom k čelu postele.

"Dobre." Remus prikývol. "Sev?"

"Áno?" Severus povytiahol obočie.

"Ďakujem ti za všetko." Povedal Remus ticho.

"Hej! Na čo sú priatelia?" Severus ho naťahoval a natiahol ruku, aby jemne šťuchol Remusa na paži.

"Nie!" Remus sebou trhol preč, hnev v ňom sa rozhorel. "Sev vypadni! Teraz!" Kričal.

Ako Remus obrátil pohľad na Severusa, vedel to bude lepšie než váhať. Severus rýchlo opustil miestnosť, zabuchol za sebou dvere a zamkol ich. Pozrel sa oknom vo dverách. Remus zhasol svetlá v miestnosti. Všetko čo Severus mohol vidieť, bola zúrivá žiara Remusových očí.

Sirius a Siri na neho čakali, keď sa dostal na plošinu na vrchole schodiska.

"O čom to všetko bolo?" požadoval Sirius.

"Nie je na tom veľmi dobre, Tichošľap." Povedal ticho Severus.

"Čo znamená?" spýtal sa úzkostlivo Siri.

"Znamená to to, že má problémy s vlastným ovládaním." Oznámil Severus. "Bez jeho elixíru, čím bližšie je spln, tým viac vlk bojuje o nadvládu." Vysvetlil.

"Čo môžeme urobiť, aby sme pomohli?" opýtal sa Siri.

"Zatvoriť ho." Povedal Sirius bezvýrazne, náznak frustrovaného hnevu zafarbil jeho hlas.

"Zatvoriť ho!" Vykríkol Siri. "To je hrozné!"

"Je to najlepšie pre nás všetkých, synček." Vyhlásil Severus. "Remus je od tejto chvíle až po koniec splnu pre nás všetkých nebezpečenstvom."

"Ach, môj bože!" Siri bol zdesený. "Znamená to, že ak by sa niekto z nás mal nejako k nemu dostať, už by sme sa mohli stať tiež vlkolakmi?"

"Nie, to sa môže stať iba v priebehu samotného splnu potom, čo sa zmení." Vysvetlil Sirius.

"Pokúsim sa ti to objasniť." Povedal Severus. "Práve teraz sú Remusove zmysly výrazne posilnené. Preto akékoľvek emócie, ktoré pociťuje, môžu byť extrémne zosilnené. Takže to, čo by za normálnych okolnosti bolo pre neho mierne podráždenie sa zrazu prejavuje ako oslepujúci hnev."

"Ou!" vykríkol Siri.

"Chápeš, prečo je to najlepšie?" spýtal sa jemne Severus.

"Ale prečo je to teraz tak oveľa horšie?" spýtal sa zvedavo Siri.

"Pretože je to tak dávno, čo mal niektorý z jeho Protivlkolačích elixírov. V jeho systéme nie je žiadny." Odpovedal Severus. Po premyslenej pauze dodal. "Naozaj mám pocit, že tentoraz dostaneme oveľa viac pozitívnych výsledkov testov, ak si to chceš vyskúšať a vidieť svetlú stranu toho všetkého."

"Budeme môcť otestovať všetko dosť rýchlo, takže s tým nemusí prejsť ešte raz?" opýtal sa Siri.

"Dúfam, že áno." povzdychol si Severus. ""Trvá to pre neho príliš dlho." Prešiel si rozčúlene rukou po vlasoch.

"Nevynechaj nás z toho, Tieň." Naliehal ticho Sirius. "Máš stále dosť voľného priestoru pre nás ďalších vo svojom laboratóriu?"

"Ďalších z nás?" spýtal sa Severus.

"Áno, ako ty, Siri, ja, ostatní ľudia na testovanie?" objasnil Sirius.

"Oci, mohli by sme zväčšiť laboratórium?" Siriho vzrušenie rástlo s možnosťami naplňujúcimi jeho hlavu.

"Môžete byť na niečo." Priznal Severus. "Budeme na tom pracovať zajtra. Pozrite sa, kto má talent na elixíry. Zorganizujte to. Spočítajte, koľko Remusovej krvi budeme potrebovať..." Jeho hlas sa vytratil. Jeho myseľ sa už sústredila na možnosti okolo prípravy.

"Môžeme to nazvať, že v noci?" Sirius sa uškrnul na svojho krstného syna.

"Asi áno." zasmial sa Siri. "Nebudeme jej už od neho potrebovať veľa!"

"Dobrú noc, Tieň!" usmial sa Sirius.

"Dobrú noc, oci." Zavrtel hlavou Siri.

"Hmm-hmm." Bola jediná odpoveď, ktorú dostali od Majstra elixírov, keď sa otočil a zostúpil po schodoch do suterénu."

-----

Streda sa prejavila ako jasný a zimný začiatok októbra. Ťažký mráz v noci vytvoril kryštalickú krásu v záhrade. Úsilie obyvateľov bolo zbytočné. Atmosféra okolo stola pri raňajkách bola utlmená. Strávy o Remusovi sa rozšírili rýchlo a ticho. Diskusia bola zameraná najmä na ďalšie vzdelávanie, tento raz sa koná v lese a skalných útvaroch. Opäť by sa mali sústrediť predovšetkým na sledovanie a stratégie.

Zatiaľ, čo prebiehala táto diskusia, Siri ticho naplnil veľký tanier jedlom. Položil to na tácku, na ktorej už mal konvicu čaju, šálku a podšálku a ďalšie veci k jedlu. Zamieril k dverám do pivnice, keď Severus zvolal.

"Siri, čo to robíš?"

"Beriem Remusovi raňajky." Odpovedal.

"Ty nie!" vyhlásil v panike Severus.

V Sirim vzplanul hnev, obrátil sa k otcovi.

"Áno, ja." odpovedal pokojne a odhodlane. Nehodlal sa vyhýbať Remusovi. Bolo mu to v mysli smiešne.

"Pôjdem potom s tebou." Severus vstal.

"Nie. Som v poriadku." Odmietol Siri a zostupoval po schodoch. Položil tácku na stôl pred dverami a pozrel sa cez malé okno.

Remus bol natiahnutý na posteli, ešte spal. Siri otvoril dvere, zobral tácku a vstúpil dovnútra. Remusove zmysly boli bombardované novými pocitmi. Bol znepokojený kvôli Siriho vôni, ktorá sa mu javila ako ľudské vniknutie. Veľmi rýchlo potom nasledoval hnev, že jeho brloh bol narušený. Zrazu bol napadnutý vôňou jedla a vlk ožil. Remus náhle vyskočil a vrhol sa k Sirimu. Zakopol dozadu a takmer mu vypadol podnos s jedlom. Remus sa zastavila prinútil sa znovu získať kontrolu.

"Priniesol som raňajky." Povedal rýchlo Siri. Bol znepokojený Remusovou zmenou. Zvyčajne bol tak mierny a pokojný. Prvotný výraz na jeho tvári a zvieracia žiara v jeho očiach ním otriasli. Nebol pripravený na zmenu, ktorá sa udiala v jeho priateľovi.

"Siri, choď odtiaľto preč!" zavrčal Remus. "Toto nie je bezpečné!"

"Ja len..." Začal Siri.

Remus fučal od snahy, aby zostal pod kontrolou.

"Ja viem! Teraz vypadni!" zareval Remus.

Siriho podnos s ranou dopadol na stôl a vybehol z miestnosti. Remus mal pravdu, zavrel za mladým mužom dvere. "Zamkni to!" požiadal a Siri to splnil. Pozerali sa niekoľko minút navzájom na seba cez sklo. Siri sledoval, ako sa ľudskosť vrátila do Remusových očí.

"Siri, ospravedlňujem sa." Ospravedlnil sa. "Viem, že si sa snažil pomôcť, ale nechoď sem znova, ak si nie si istý, že do pekla viem, že si tam a že som ti dal súhlas. Rozumieš?"

Siri prikývol, príliš otrasený hovoriť. Remusova tvár sa pretiahla, keď spoznal strach. Zavrel oči a oprel si čelo o dvere.

"Je mi to veľmi ľúto, Siri." Dusil sa. "Nechcel som ťa vystrašiť. Rád by som ti sľúbil, že by som ti nikdy neublížil, ale nemôžem. Ospravedlňujem sa za to viac, než za čokoľvek iné. Neznášam to, nemôžem sa ani zaručiť, že ľudia, na ktorých mi záleží a milujem ich sú uchránení od tohto prekliatia. Nejde to. Keby som stratil kontrolu, zabijem ťa a ani dvakrát o tom nemusím premýšľať, kým nie je príliš neskoro. Chápeš?" vykríkol.

"Chápem, Remus." Povedal smutne Siri. "Nechcem, aby si si robil starosti Nájdeme liek!"

"Dúfam, že áno." Vzdychol si Remus.

"Máme plány v prácach, Remus." Oznámil Siri. "Rozširujeme laboratórium tak, že viacerí z nás budú mať priestor na prácu. Sirius, Draco, Natália a Sylvia budú pomáha otcovi a mne. So šiestimi testovaniami súčasne sa dostane cez túto fázu rýchlejšie. Len sa nevzdávaj nádeje!"

Remus žasol nad prejavom podpory a odhodlaním pomôcť. Bol to zvláštny pocit, ktorý sa mu roky vyhýbal. S jeho zvýšenými zmyslami nebol schopný ovládnuť nával emócií a on sa zrútil a plakal.

SIri mal slzy v očiach a položil hlavu na dvere oproti Remusovi a položil ruku na sklo, kde videl svojho priateľa. Remus pritisol ruku na sklo, utrel si oči a odvrátil sa od dverí. Siri sa zhlboka nadýchol a vrátil sa do kuchyne.

Severus sledoval Siriho pozorne. Všimol si pohnutý výraz na jeho tvári so začervenanými očami a mierne červeným nosom. Zvedavý, čo to znamená, ticho sa ospravedlnil a zostupoval po schodoch.

"Remus." Volal, ako sa pozeral cez okno. "Je to v poriadku, aby som vošiel ďalej?"

Remus sa pozrel a prikývol, "Jasne Sev, poď." Odpovedal.

Severus sa posadil na posteli a pozeral sa, ako Remus dojedol svoje raňajky.

"Čaj?" spýtal sa Remus, keď dolial pohár.

"Nie, vďaka." Odmietol Severus. "Chceš mi povedať, čo sa tu stalo?" spýtal sa jemne.

Remus bol tichý, hlavne preto, že sa zúfalo snažil ovládnuť.

"Prekliate som sa z neho vydesil, Sev," priznal smutne Remus. "Je mi to ľúto. Prekvapil ma a ja som na neho skočil." Severus prikývol a sklopil zrak k podlahe.

"Bol tak vydesený." Vyhlásil Remus zdeseným šepotom.

"To bude v poriadku Námesačník." Upokojoval ho Severus. "Siri ti to nebude mať za zlé, vieš."

"Viem." Súhlasil Remus.

"Urobil pre teba viac ako len priateľ." Dodal Severus. "Teraz ste rodina."

"Mám tiež ten pocit." Usmial sa Remus. "Je teraz tiež súčasťou mojej svorky." Jeho úsmev poklesol. "Ale to neznamená, že mu neublížim. Nie som dôveryhodný, Sev."

Severus nevedel, čo na to povedať. Pozeral sa, ako jeho priateľ bojuje so svojimi myšlienkami. "Čo sa deje Remus?" spýtal sa opatrne.

"Nemyslím si, že niekto z vás by mal viac vstupovať do tejto miestnosti." Povedal ticho. "Nie je to bezpečné. Mali by sme predávať jedlo cez dvere a byť skutočne opatrní. Mám viac a viac problémov udržať moju ľudskosť. Od dnes nebudem k zastihnutiu."

"Merlin!" zaklial Severus. "Je mi to ľúto Remus! Pracujem tak rýchlo, ako to ide. Snažím sa na to prísť."

"Ja viem." Priznal Remus. "Snaž sa, ale prosím, drž sa ďalej! Neovládol by som sa, či na niekoho nezaútočím... alebo ešte niečo horšie!"

"Dobre Námesačník." Súhlasíl Severus. "Urobíme to, čo žiadaš."

"Vďaka." Remus sa ponuro usmial. "Skončil som s tým." Ukázal na tácku. "Môžeš to vziať."

"Ešte stále chceš svoje veci? Spýtal sa Severus.

"Áno." Prikývol. "Pošli s nimi Tichošľapa. Chcem s ním hovoriť, pokým ešte môžem."

"Dostaneš to." Súhlasil Severus. Stisol jemne Remusove rameno. Remus schmatol jeho ruku, emócie spôsobili, že jeho stisk bol tak pevný, že kosti v Severusovej ruke praskli. Rýchlo opustil miestnosť pretým, než si Remus uvedomil, čo urobil.

Našiel Siriusa v študovni, staral sa trochu o podnikanie. Pozrel sa ako Severus vošiel do miestnosti.

"Čo sa deje?" spýtal sa, keď si všimol výraz bolesti na Severusovej tvári.

"Potrebujem, aby si mi pomohol." Povedal Severus, zodvihol ruku. "Remus mi zlomí ruku."

"Čože?" Sirius vyskočil na nohy.

"Upokoj sa!" nariadil Severus. "On ani nevie, že to urobil."

Kým Sirius použil hojacie kúzlo na Severusovu ruku, Severus mu vysvetlil, čo sa stalo.

"Je to zlé." Oznámil kategoricky.

Sirius prikývol, že nie je potrebné žiadne ďalšie vysvetlenie.

"Čo budeme robiť?" spýtal sa namiesto toho.

"Budem robiť to, čo žiadal a taktiež ostatní z nás!" zavrčal Severus. "Chce, aby sme sa úplne držali bokom. Cíti, že do večera bude nedostupný."

"Do pekla!" vykríkol ticho Sirius. "Tak zlé to je? Má pred sebou ďalšie dva dni!"

"Ja viem." Súhlasil Severus. "Musíme byť teraz veľmi opatrní. Budem meniť dvere, aby sa k nemu dostalo jedlo. Mimochodom, chce ťa vidieť, než bude príliš neskoro."

Sirius prikývol. "Pôjdem teraz."

"Vo svojej izbe má nejaké veci, ktoré ťa prosí, aby si mu priniesol. Jeho denník, jeho toaletné potreby a knihu, ktorá je otvorená na stole." Dodal Severus.

"Dobre. Urobím to." Povedal Sirius a odišiel sa pozrieť na svojho priateľa.

-----

Zostúpil po schodoch a priblížil sa ku dverám do Remusovej miestnosti. Pozrel sa do okna a sledoval Remusa niekoľko minút. Bol natiahnutý na posteli, hlavu mal opretú o čelo postele, oči zatvorené. Zdalo sa, že je skôr pokojný, ale Sirius aj tak zaklopal.

Remusove oči sa otvorili a vyskočil z postele. Prišiel a postavil sa predo dvere.

"V poriadku Námesačník?" spýtal sa Sirius.

"Áno Tichošľap, poď." Odpovedal Remus.

"Priniesol som ti tvoje veci." Povedal mu zbytočne, položil ich na stôl. "Ťažké časy, čo kámo?" povedal ticho.

"Dalo by sa to tak povedať." Priznal ironicky Remus.

"Dostaneme ťa cez to, Remy." Povedal Sirius.

"Dobre." Usmial sa naraz Remus. "Počul som to dne ráno veľakrát."

"Vydrž!" nariadil Sirius. "Ver tomu!"

"Verím." Povzdychol si Remus. "Chcel som ťa vidieť, pretože do večera nebudem k ničomu."

"Ja viem. Tieň mi to povedal." Priznal Sirius. "Je to tak zlé, hm?"

"Obávam sa, že áno." priznal.

"Je mi to ľúto." Ľutoval Sirius.

"Mne tiež." Súhlasil Remus.

-----

Čas od tej doby až do splnu pre každého plynul pomaly. Snažili sa byť zaneprázdnení výcvikom v lese a na skalách. Šesť z nich trávilo hodiny prípravou, varením a testovaním rovníc, ako najlepšie mohli, kým im došli zásoby krvi. Štyria hudobne nadaní tínejdžeri sa snažili vychutnať si improvizované bubnovanie, ale ich srdce do neho vložené nebolo.

Juno prišla a strávila čas Remusom, než sa musela vrátiť do práce a jej domova, sľubujúc, že sa na neho príde pozrieť akonáhle to bude možné.

Sonya prišla a čítala mu, aj keď v tej dobe si ani neuvedomoval, že tam niekto bol. Buď si ľahol na posteľ chrbtom ku dverám alebo sa nervózne prechádzal po miestnosti. Do piatku dopoludnia, mohlo byť počuť vrčanie. Keď nastalo popoludnie, vrhol sa na nich a narazil do dverí, ak niekto dal svoju tvár na sklo. Rozhodli sa zakryť okno, aby sa ho pokúsili upokojiť.

Ako sa priblížil večer a mesiac začal stúpať, zvuky z uzamknutej miestnosti začali byť divoké. Vrčanie čokoro vzrástlo na rev a Severus vedel, že je čas. Odkryl sklo a sledoval, ako sa Remus premenil. Už dosiahol bod, kedy bola jeho hlava pretiahnutí a formovala sa do vlčej, len desaťkrát desivejšej. Pozeral sa, ako sa Remusove ramená zhrbili a skrútili sa mu jeho ruky a nohy a sklonil sa, aby mohol ísť na štyri. Zvuky, ktoré jeho priateľ vydával v rámci tejto fázy boli zrejme výkriky bolesti a vlk kričal. Remusove ruky a nohy sa skrútili do labiek s dlhými pazúrmi, pripravenými roztrhať jeho korisť na kusy. Srsť rýchlo rástla a úplne ho pokryla. Keď sa otočil a všimol si Severusa pri okne, zavrtel chvostom, sklonil hlavu a zavrčal, jeho zuby nebezpečne žiarili. Žiara z jeho jantárových očí bola fascinujúca a Severus bol rád, že ich delili dvere ako ho Remus napadol. Pohľad na jeho pazúry narážajúce na sklo a jeho čelusť pritisnutú divoko pri okne spôsobila, že Severus vystrašene uskočil späť.

"Oci, ako sa tam chcete dostať?" spýtal sa Siri, keď fascinovane sledoval Remusa. V odľahlej časti svojej mysle premýšľal, že Remus bol vlastne krásny. Jeho srsť je väčšinou čierna, okrem jeho hrdla a brucha. Táto kožušina bola čisto snehovo biela a potom jeho podkladová farba bola čierna, čo znamená, že počas zimných mesiacov, by mal byť tmavošedý, keď sa premenil. Siri sa otriasol a sústredil sa na to, čo hovoril jeho otec.

"Čoskoro si sadne." Uistil ho Severus. "Keď to urobí, pôjdeme dnu."

"Ja chcem ísť tiež." Oznámil Siri.

"Nie," odmietol Severus. "Sirius a ja to zvládneme." Oznámil, keď si nasadil jeho dračie ochranné rukavice.

"Pripravený?" spýtal sa Sirius.

"Pripravený." Vyhlásil Sirius, vkĺzol tiež do svojich rukavíc.

"Počkaj!" vykríkol Siri.

"Siri, musíme to urobiť rýchlo!" zavrčal Severus.

"Ja viem." Povedal Siri, mávol rukou nad oboma mužmi. "Len trochu väčšia ochrana." Usmial sa, keď poklepal na neviditeľnú bariéru.

"Nemôžeme to použiť!" vykríkol Severus. "Ako môžeme odtiaľto odobrať krv?"

"Budem sa pozerať cez sklo. Potom, čo ho spacifikujete, odstránim ju." Ubezpečil ich Siri.

"Brilantné, šteňa!" usmial sa Sirius a potľapkal Severusa po chrbte. "Poďme!"

"Zamkni dvere." Nariadil Severus, prísne pozrel na Siriho. "A drž sa!"

"Áno, pane." Súhlasil Siri.

Obaja muži sa ponáhľali do miestnosti a rýchlo zavreli dvere. Siri ich zamkol a úzkostlivo sledoval cez sklo.

Remus sa prudko otočil, akonáhle jeho priatelia vstúpili do miestnosti. Vrhol sa na Siriusa, zrazil ho na chrbát, jeho čeľuste narazili na neviditeľnú bariéru pri Siriusovom krku. Kým Sirius držal Remusa, zaoberal sa jeho snahou ho zabiť, Severus sa tajne presunul za vlkolaka.

S mávnutím prútika, z jeho konca vystrelili tenké strieborné vlákna a priviazali sa k Remusovmu hrdlu. Okamžite sa otočil a vrhol sa na Severusa, odhodil ho do steny. Bol na dvoch nohách. Jeho predné laby škriabali na neviditeľnú bublinu okolo Severusa. Jeho čeľusť cvakala, hľadala medzeru niekde nad hladkým povrchom.

Sirius vyskočil na nohy a mávnutím prútika omotal okolo vlkolakových zadných nôh strieborné pruhy a tie sa zviazali dokopy. Rýchlym trhnutím pruhov, boli vlkolakove nohy podrazené a on ťažko dopadol na podlahu.

Severus rýchlo vystrelil iný pár jemných strieborných lán Remusove predné nohy a pevne ich zviazali. Vlkolak zareval zlosťou a panikou. Sirius zviazal jeho papuľu a neutralizoval nebezpečenstvo vycerených, vrčiacich čeľustí. Remus bol skrútený a snažil sa oslobodiť jeho končatiny a v panike kňučal. Jeho oči boli divoké a zo strachu rozšírené dokorán, keď sledoval ako dvaja muži pristúpili.

"Je mi to ľúto, priateľ môj." Zamrmlal mu do ucha Severus, keď si kľakol vedľa neho. Remus v panike otočil hlavu a jeho oči sledovali každý pohyb, ktorý Severus robil. Ticho zamrmlal upokojujúce slová Remusovi a ukázal na Siriho. Odstránil jeho štíty a rýchlo sa pustil do práce. Pracovali v tandeme. Severus naplnil fľaštičky Remusovou krvou. Sirius ho upokojoval a držal. Obaja hovorili ticho na vlkolaka, ktorý prekvapivo zostal pokojný a len sledoval, ako pracovali. Severus vypočítal, koľko krvi budú potrebovať na dokončenie rovnice. Len dúfal, že to nie je príliš pre Remusa, aby zvládol vrchol svojej transformácie. Rýchlo skončil, snažil sa s veľkým dôrazom ako je to len možné vydesenému vlkolakovi. Sirius rýchlo zbieral fľaštičky a odišiel z miestnosti. Severus nasledoval tesne za ním. Akonáhle boli za dverami, zrušili kúzla, ktoré pútali ich priateľa. Dvere sa zabudli súčasne ako sa k nim Remus vrhol.

Traja čarodejníci skĺzli po stene za dverami a zhlboka si vydýchli, keď počuli vlkolakovu zúrivosť a vytie vo vnútri miestnosti. Počuli ako sa láme nábytok. Mali pocit, že steny a dvere sa otriasali, ako opakovane do nich narážal v snahe dostať sa von a uniknúť. Počúvali to s hrôzou, keď si uvedomili, že niečo z toho, čo počuli bolo to, keď si Remus v zúfalstve hrýzol do vlastného tela. Ich neschopnosť pomôcť mu ich ubíjala a naplnila oči slzami.

Traja z nich zostali za dverami celú noc. Sonya priniesla čaj a sendviče. Chcela sa pozrieť na Remusa, ale Severus zakryl sklo a nedovolil, aby sa pozerala. Po niekoľkých krátkych minútach počúvania zúfalých a desivých zvukov vychádzajúcich z miestnosti, bola rada, že jej to nedovolil. Keď Remus vrazil do dverí tak silno, že zarachotili v pántoch, rozhodla sa, že by to nevydržala a ticho potom odišla, keď povedala Severusovi, aby po ňu poslal, akonáhle to bolo bezpečné.

Vytie sa náhle zmenilo na bolestivý výkrik, ako Remus vrazil tak silno do dverí, že rám praskol.

"Reparo!" zakričal Severus, strhol vystrašene kryt zo skla. Pozrel sa do miestnosti a uvidel, že Remus ležal na boku, hrudník sa mu zdvíhal, jeho telo bolo zbité a krvavé.

Remus od bolesti prestal kňučať a mlčal. Jeho dych sa spomalil natoľko, že Severusova panika vzrástla.

"Remus!" kričal. Myslel si, že prestal dýchať. Severus trhnutím otvoril dvere a ponáhľal sa dovnútra. Všetky myšlienky na svoju bezpečnosť vytlačil zo svojej mysle. Jeho myšlienky boli namierené len k jeho priateľovi ležiacemu v neustále rastúcej kaluži krvi.

Vlkolak bol tak ťažko zranený, že vydával len slabé vrčanie, keď zazrel Severusa. Bol takmer úsvit a túžba loviť a zabíjať slabla.

"Ahoj Námesačník." Zamrmlal Severus, keď si kľakol vedľa neho. "To je v poriadku. Všetko je to preč. Choď spať." Odvážil sa pohladiť strapatú, krvavú hlavu svojho priateľa. Vlkolak iba zakvičal a zavrel oči, cítil, že od tohto človeka neprichádzala hrozba.

Sirius a Siri sa k nemu pripojili a ako sa priblížil úsvit, sledovali, ako vlkolak mizol a objavil sa ich ťažko zranený priateľ.

Starostlivo ho zodvihli a jemne ho položili na posteľ. Siri priniesol teplú vodu a čisté handry a jemne ho očistil od krvi. Vrhajúc liečivé kúzla, Siri robil, čo mohol. Ale chcel, aby prišla Juno a pozrela sa na vážnejšie zranenia, nebol si istý, či by pomohol, alebo mu ešte viac ublížil, ak by sa snažil Remusa liečiť sám.

Tento spln očividne urobil veľa škody. Remus nechodil okolo ako mal a nerobil si starosti. Sobota prišla a odišla, nedeľa tiež a napriek tomu bol v bezvedomí.

Sonya nedokazála myslieť na nič iné, len na Remusa. Zrušila stretnutia, ktoré mohli byť zrušené a zvyšok svojich pacientov poslala kolegovi, nikdy viac nebola rada svojmu rozhodnutiu pracovať spoločne s iným lekárom. Všetci jej pacienti boli poistení, že majú niekoho známeho, kto s nimi pracuje, keď musela byť preč.

Sedela vedľa jeho postele a ticho ho pozorovala. Vyzeral, ako keby len spal, ale to nebol tento prípad. Remus bol vážne zranený a nevnímal svet okolo seba. Zobrala jeho bledú ruku a zaznamenala, že bola studená. Pridala ďalšiu prikrývku a zastrčila ju bezpečne okolo jeho ramien. Jeho tvár a ruky boli jediné, čo bolo vidieť.

Bol nehybný ešte niekoľko dní. Keď jeho ruka náhle zovrela jej, poskočila prekvapením. Jej oči sa zamerali na jeho tvár a o zažmurkal, keď vykríkla, "Remus!"

Pustila jeho ruku a zakryla si rukami pevne uši, ako jeho odozvou bol výkrik bolesti.

-----

Záverečná poznámka – Prútiky fungovali cez ochrannú bublinu, ale preto, že krv je stále odoberaná muklovským spôsobom, ich ruky mali byť na toto voľné.