43. Láska k bratovi

Remus sa prebudil do slabo osvetlenej miestnosti. "Sev?" zavolal ticho. "Si tu?" Severus sa presunul do Remusovho zorného poľa.

"Som tu, Námesačník." Usmial sa a posadil sa na okraj postele. "Ako sa cítiš?"

"Lepšie. Ako je ostatným?" povedal, bojoval s nutkaním, aby nepodľahol záchvatu kašľa.

"Zvládame to." Severus sa znovu usmial. "Nechcem, aby si si o nás robil starosti. Proste len odpočívaj a sústreď sa na to, aby si sa cítil čím ďalej tým lepšie."

"Kde je Sonya?" spýtal sa Remus a prestal potláčať kašeľ, ktorý mu prepukol z hrude. Severuovým prvým impulzom bolo pomôcť Remusovi posadiť sa a podoprieť ho proti tlaku, ale Juno nariadila, že sa nesmie hýbať. Takže, mohol len upokojujúco položiť ruku na svojho priateľa a čakať kým prestane. Keď Remusov kašeľ ustúpil a on chytil dych a usadil sa vo svojich vankúšoch, Severus odpovedal na jeho otázku.

"Sirius zobral asi pred dvoma hodinami Sonyu do jej izieb. Juno jej nariadila odpočinok a Sirius sa zaviazal, že ju donúti, aby tam zostala až do rána." Ticho sa zasmial. "Bola tu nonstop, od kedy sme ťa sem hore preniesli. Je vyčerpaná."

Remus chápavo prikývol a po chvíľke sa spýtal, "Ako sa má Siri? Bojím sa o neho."

"Siri je Siri. Poznáš ho." Odpovedal Severus. "Bol ináč veľa v laboratóriu. Má naozaj starosti, ako my všetci. Myslím, že bude rád, keď ťa uvidí, že si hore."

"Rád by som ho videl." Priznal sa Remus. "Chcel by som vlastne vidieť všetkých." Dodal.

"Všetci očakávajú, že ťa uvidia, že si v poriadku." Informoval ho Severus. "Ron a draco sa snažia byť silní pre Siriho, ale sú trochu stratení, neboli si istý, ako sa vysporiadať s vecami."

"Ako sa má Tichošľap?" uškrnul sa Remus, bolesť prešla jeho hruďou. Jeho ruky sa po jeho bokoch kŕčovito zovreli.

Severus si všimol ten pohyb, položil mu ruku na rameno a spýtal sa: "Máš bolesti?"

"Áno, stále," priznal Remus skrz zaťaté zuby.

"Aj s liekmi proti bolesti, ktoré ti dala Juno?" vypočúval Severus.

"Áno, Tieň." Prezradil Remus. "Bolesť ju trochu otupila, ale je konštantná."

"Je mi to ľúto." Severus sa skutočne cítil zle kvôli Remusovi a bol frustrovaný, že nemohol urobiť viac, aby pomohol svojmu priateľovi.

"Ako sa má Tichošľap?" zopakoval Remus.

"Vieš, je naozaj vystrašený. Potrebuje ťa tiež vidieť hore." Severus sa ticho zasmial. "On mi neverí, keď mu poviem, že nie si v kóme!"

"Kretén!" usmial sa Remus.

"Stratil trochu vieru ďalší deň." Povedal mu Severus. "Vieš, keď sme sa dozvedeli, čo sa stalo, keď sme boli preč. Ale teraz je to už lepšie."

"Dobre." Ďalší záchvat kašľa ešte raz zastavil rozhovor. "Je mi ľúto, že som naobtiaž!" povedal Remus s ľútosťou. "Vieš nemusíte robiť toľko povyku. Budem v pohode za deň alebo tak nejako." Usmial sa slabo a potlačil ďalšie zakašľanie.

"Námesačník, nie si na obtiaž!" zavrčal Severus. "Si jeden z mojich najlepších priateľov! Siriusa si uzemnil. Deti chodia k tebe po radu. Sonya... dobre, teraz sa o nej nebavme."

"Nezaslúžim si nikoho z vás." Povzdychol si unavene Remus.

"A pokiaľ ide o mňa, aby som to nerobil," Severus priamo zastavil Remusove popretie. "Musím to urobiť. Sme priatelia už viac ako dvadsať rokov, takže by si to mal vedieť." Argumentoval Severus. Remus prikývol a zavrel oči, ako mu vlna emócií zaplavila zmysly.

"Remus, ja neviem, ako dlho to bude trvať, aby som našiel liek." Povedal ticho Severus. "Nemyslím si, že to bude v poriadku skôr ako za pár dní."

"Ja viem." Zašepkal Remus.

"Je mi to ľúto." Dodal ticho Severus. "Niečo je teraz hrozne zle. Juno hovorí, že je potrebné vykonať operáciu, veľmi podobnú ako tú, ktorú musela urobiť Sirimu." Odmlčal sa, nebol si istý, koľko by mal toho odhaliť jeho zranenému priateľovi. Rozhodujúc sa o tom, že si zaslúži celý príbeh, ho posunulo ďalej. "Asi ťa dá do kómy." Nervózne prehltol, keď uvidel ako Remus zbledol.

"Kómy? Rovnako ako, keď sa nemôžem prebrať, kedy neviem úplne o všetkom, istý druh bezvedomia?" zašepkal Remus, keď ho zachvátila panika.

"Ja viem, že je to desivé, Remy." Uznal Severus. "Viem, ako sa cítiš ohľadne toho, že si takto zraniteľný. Juno si myslí, že to bude jediný spôsob, ako ťa dostať späť do normálu."

"Ach, bože, Severus!" Remus zalapal po dychu, rukami zvieral svoje prikrývky, kĺby mal biele. "Nemôžem to urobiť! Nemôžem!"

"Šššš..." Severus prstami pohladil Remusovu tvár. "Bude to v pohode Remus. Viem, že ťa to desí, ale budem tu. Budem ťa chrániť."

"Dobre." Remus zašepkal slabým, vydeseným tónom hlasu.

"Sirius a Siri budú tu." Severus pokračoval, aby ho upokojil. "Bude to v poriadku. Keď sa prebudíš, budeme tu všetci pre teba. Môžeš sa na to spoľahnúť!"

"Vďaka." Remus sa zhlboka nadýchol tak, ako mu to umožnila rozboľavená hruď a bol odmenený ďalším záchvatom kašľa. Severus podoprel Remusa rukami pod jeho ramenami, ako najlepšie vedel. Jemne utrel krv z Remusovej tváre potom, čo záchvat skončil.

"Potrebuješ si oddýchnuť, Námesačník." Severus sa zodvihol a Remus ho chytil za pažu.

"Zostaň." Prosil. "Nechcem byť sám."

Severus sa ešte raz usadil na okraj postele.

"Dobre, Remy." Upokojoval ho. "Zostanem."

"Ďakujem Ti." Povedal Remus vďačne, zavrel oči a ešte raz z jeho pier unikol hlboký povzdych.

"Vieš, mohol by si si o tomto pohovoriť so Sirim. Sám cez to prešiel. To by mohlo pomôcť." Podporoval ho Severus.

"Nechcem, aby sa bál." Remus odmietol tento nápad.

"Už má strach, Remus." Napomenul ho Severus. "Mohlo by mu to dať nejaký dobrý pocit, že by bol užitočný."

"Máš pravdu." Remus prikývol. "Porozprávam sa s ním, ak dostanem šancu."

"Vieš, najväčší strach o koho máme je vlastne Sirius." Uvažoval Severus. "Bez tvojho... ehm... pozitívneho vplyvu, by mohol s nami jednať maniacky, alebo dokonca sa správať ako blázon!" jeho pokus odľahčiť náladu uspel, keď sa Remus usmial a iskra Záškodníka sa na chvíľu zatrblietala v jeho bolesťou naplnených očiach.

"Chceš niečo skúsiť na jedenie?" spýtal sa ticho Severus.

"Jasné, skúsim to." Povedal Remus ticho, stále sa cítil nepríjemne pomyslením, že bude na neurčitú dobu v bezvedomí. Myslíš si, že môžem byť v bezvedomí potom, čo som cez toto prešiel raz za mesiac za posledných tridsať rokov! Ticho zavrčal. Stále sa bál temnoty, ktorá ho obklopovala, viac ako neznesiteľná bolesť samotnej transformácie; tento posledný mesiac viac, než ostatné. Nenávidel tiež dezorientáciu, ktorú zažil po oživení. Neznášal, keď niečo nemal pod kontrolou.

"Skús to." Povedal Severus, vstúpil do jeho myšlienok. "Nemáš dovolené pevné látky, ale toto bude chutiť lepšie než voda." Severus mu pomohol posadiť sa podrením vankúšov za chrbtom. Remus prijal šálku kuracieho vývaru s trasúcimi rukami a začervenal sa rozpakmi na dôkaz slabosti. Severus jemne pridržal trasúce ruky a pomohol viesť šálku k Remusovým perám. Vďačne sa napil.

Bohužiaľ, Remus vedel veci, ktoré Severus nie. Mohol ich cítiť vo vnútri. Neexistoval žiadny spôsob, ako by to zadžal. Nepotreboval, aby mu to oznámila známa nevoľnosť a naplnila mu ústa.

Remus pokračoval v popíjaní polievky, zatiaľ, čo sa on a Severus rozprávali. Ticho sa modlil k svojmu žalúdku, aby sa upokojil a prijal vynikajúci vývar. Severus sa v duchu usmieval, bol to najdlhší časový úsek, čo Remus ostal hore a zdalo sa, že vývar tiež udržal. Možno bude v poriadku. Pomyslel si.

Remus mal však inú myšlienku. Už je to tu. Cítil, ako mu žalúdok zaprotestoval a zastonal.

"Remus? Si v poriadku?" spýtal sa Severus, mierne zdesený.

Videl, že mierne zavrtel hlavou a rozpoznal výraz na Remusovej tvári. Bol tam počas transformácie v škole a vedel len to, ako Remus vyzeral tesne predtým, než sa vrhol vpred. Rýchlo schmatol misu z nočného stolíka a držal ju stabilne, zatiaľ čo Remus zvracal s takou dôstojnosťou, ako mu to situácia dovoľovala.

Siri vstúpil do miestnosti súčasne ako Remusov žalúdok prestal vydávať svoj obsah. Všimol si, že Remus sedí a na tvári sa mu objavil obrovský úsmev,keď sa ponáhľal cez celú miestnosť. Keď si uvedomil, čo Remus robil, jeho úsmev sa vytratil a jeho kroky sa spomali do pokojnejšej chôdze.

Remus si zložil hlavu do ruky a druhou si utrel ústa. Severus dal misu nabok a pomohol Remusovi usadiť sa späť na posteli.

"Si hore?" Siri vykríkol. "Ako sa cítiš? Môžem pre teba niečo urobiť?" povedal v rýchlosti, keď si sadal k nohám postele.

"Po jednom, šteňa!" Remus sa statočne usmial. "Áno, som hore. Som v poriadku a v tejto chvíli mám všetko." Prinútil sa usmiať naSiriho, v snahe upokojiť mladíka. Severus v duchu zavrtel hlavou, keď sledoval, ako jeho veľmi chorý, veľmi zranený, najlepší priatel, uisťuje jeho syna, že bude v poriadku. Uvidel neuveriteľný čin, že tomu takmer uveril.

"Nie som už dieťa, Remus." Siri pokarhal staršieho muža.

"Dobre, ako ti mám hovoriť? Spýtal sa Remus zamyslene. "Muž - predtým známy ako šťeňa? Alebo možno použijem spratok?" žartoval Remus.

"V žiadnom prípade!" zasmial sa Siri. "Dobre, ostaň pri šteňati, ak musíš. Aspoň kým prídem s názvom pre moju animágovskú formu. Potom ho môžeš použiť."

"Dohodnuté." Usmial sa Remus a posunul sa v snahe získať väčšie pohodlie.

"Ehm... včera večer Draco a ja sme hovorili a rozhodli sme sa, že by sme ťa radi volali strýko Remus. Budeš s tým mať problém?" spýtal sa váhavo Siri.

"Samozrejme, že nie!" zvolal Remus. "Vy všetci ste pre mňa ako rodina. Budeš vždy pre mňa "šteňa" alebo "spratok", ale bol by som poctený, ak by si ma od tejto chvíle volal strýko." Severus sa usmial zo svojho miesta na druhej strane postele a povedal,

"Dobre, spratok, keď si videl, ako to tu beží, mohol by si zájsť do laboratória a zobrať elixíry zo stola pre strýčka Remyho?" Siri na neho pozrel s úškrnom, vyplazil mu jazyk a vyskočil po fľaštičky. Bol v lepšej nálade, ako bol počas celého týždňa, ktorý uplynul, keď videl Remusa takmer ako mŕtveho.

Severus obrátil svoju pozornosť späť k Remusovi, pretože mal v úmysle dokončiť ich skorší rozhovor. Intenzívny prebodajúci pohľad Remusových jantárových očí ho zarazil a on nervózne prehltol.

"Severus, budem zažívať ďalšie transformácie?" Remusove oči sa do neho zabodli. Severus vydržal jeho pohľad a povedal mu pravdu.

"Nie." Remus zažmurkal, ale udržal očný kontakt, jantárový prosiaci s s onyxovým s nejakým kúskom nádeje. "Nemyslím si, že tvoje telo tým môže ešte raz prejsť s alebo bez tvojho Vlkolačieho elixíru. Ale počúvaj, Námesačník!" Severus prosil. "Nenechám ťa tým prejsť znova, nenechám! Nájdem ten liek, aj keby ma to malo zabiť! Nikdy tým znova neprejdeš! Uvidíš budúci mesiac. Uvidíš! My to dokážeme!" Severus dokončil svoju vášnivú reč, slzy sa mu trblietali v očiach. Každé slovo bolo plné sľubu a odhodlania.

Remus pozeral uprene na svojho priateľa, prekonaný emóciami. Prehlto hrču, ktorá sa mu tvorila v krku. Zavrel oči a povzdychol si: "Ďakujem ti, Severus." Žiadne ďalšie slová nebolo treba povedať.

Siri sa vrátil do miestnosti, ruky mal plné fľaštičiek. Vycítil intenzívne emočné napätie v miestnosti.

"Čo sa deje?" spýtal sa zvedavo.

"Nič s čím by si si mal robiť starosti, Siri." Povedal mu pokojne Severus. "Poď sem a ukážem ti, ako tieto infúzie pracujú." Ukázal na Remusove ruky. Napriek tomu, že to je muklovský vynález, čarodejníci sa prispôsobili tomuto nápadu a použili ho. Bolo to skvelé riešenie ako vpraviť elixíry pacientom, ktorí by neboli schopní prijať ich ústami. Hlavným rozdielom je, že na rozdiel od ihly pod kožou, malý vpich bol vytvorený a udržiavaný mágiou. To spôsobilo, že je to bezpečnejšie, rovnako tiež bezbolestné a pohodlnejšie ako ihly.

"Je to rovnaké ako mamička dala mne?" spýtal sa Siri zvedavo, keď si prezeral maličký otvor v Remusovej ruke.

"Je to tak. Pozri. Je tam kúzlo, ktoré vytvorilo malý kanál. Vidíš?" Severus vysvetlil. Siri sa priblížil, prikývol, že rozumie a sledoval, ako Severus vysvetľoval postup. "Táto malá plastová trubička v Remusovej ruke odčerpá elixír z injekčnej striekačky a nechá ho prúdiť priamo do Remusovho krvného obehu." Vysvetlil, ďalej ukázal na rôzne časti infúzií a náhodne mával striekačkou vo vzduchu. Remus sledoval striekačku poletujúcu nedbalo okolo a zakňučal.

"Hej? Nevadí vam to? Som stále tu!" odtiahol držanú ruku.

"No tak, Námesačník!" povedal Severus, natiahnuc sa až uchopil ešte raz Remusovu ruku. "Siri sa chce naučiť všetky procesy, ktoré su tu!"

"Hmmm... v pohode. Keďže som zvláštnosť pre zdravotníctvo, môžete pokračovať." Ohrnul nosom v zdanlivom pohŕdaní, ale zaiskrenie v očiach ho prezradilo.

"Remus, takmer si ma oklamal!" Siri sa zasmial a podal fľaštičku svojmu otcovi.

Severus zobral fľaštičku, vložil do nej ihlu a natiahol trochu tekutiny. Remus sledoval s pozdvihnutým obočím Severusove veľmi pokrčené čelo.

"Povedz mi pre boha, čo je to?" spýtal sa.

Severus na neho pozrel cez fľaštičku. Vytiahol z nej striekačku, prudko ju poklepal prstom, aby všetok vzduch vystúpil na vrchol. Stlačil piest, kým neunikol malý prúd kvapaliny, aby zabezpečil, že bol odstránený všetok vzduch. Zmenil svoj výraz do rozhodného výrazu šialeného lekára.

"Toj, priateľ môj, je elixír." Severus sa usmial šialene. "Jeden z tých, ktorý bol navrhnutý tak, aby ťa donútil hovoriť mi svoje najhlbšie, najviac nepríjemné tajomstvo. Hlavne z času, kedy si... ehm... lepšie to nespomenúť pred deťmi." Zasmial sa, upustil od šialeného výrazu. "Vlastne to je chladiaci elixír. Máš trochu horúčku." Vysvetlil a injekčne zaviedol modrú tekutinu do otvoru v Remusovej ruke, zatiaľ, čo to Siri pozorne sledoval.

"Vidieť, ako si ma používal ako učebnú pomôcky, jeden z vás by mohol priniesť chudákovi, chorľavému kamarátovi šálku čaju?" spýtal sa Remus ľahkým tónom. Severus sa široko usmial. Ak Remus žartoval, že bol chorľavý, čo by nikdy nepriznal, potom to znamená, že na teraz je v poriadku.

"Ako ho máš v pláne dať si tu dole?" spýtal sa nahlas.

"Ja si dám vždy dobrú šálku čaju tu dole." Vyhlásil Remus. "Nie som Brit?"

"Dobrý postreh." Pripustil Severus ako Siri vykúzlil takmer naplnený čajový servis. Severus pozdvihol elegantne obočie, zatiaľ čo Remus si pýtal svoju šálku.

"Čo je?" povedal Siri trochu defenzívne. "Moje sily sú stále preukázané len málo." Pokračoval s vysvetľovaním. "Nechcel som vyčarovať nár... ehm... koplikovanejšie. Včera som položil mraziace kúzlo na Draca a nielen, že ho to zmrazilo, ale bol pokrytý jasne ružovým perím. Spieval operu a predvádzal tanec mravcov!"

"Za prvé, prečo si preklial Draca?" spýtal sa Severus.

"Ehm... terapia." Povedal Siri, ako keby to vysvetlil.

"Terapia?" vypočúval Severus. Je zrejmé, že to nedokázal pred svojim otcom zatajiť.

"Áno. Vyskúšaj sa zbaviť niektorého zo svojho starého hnevu a nadávok, mali sme imitovaný duel." Vysvetlil Siri ďalej. "Vlastne to veľmi pomohlo."

"Správne. A opera?" pridal sa Remus.

"Hmmm.... to ma príliš zmiatlo. Nemali by ste byť schopní spievať operu; Carmen, aby som bol presný, ak si pod Petrificus totalis, svetloružovým perím, či nie." Uvažoval Siri. "Ale zdalo sa, že to prichádza zneho, nie od neho." Siri odhalil svojou logikou tínejdžera.

"Čo?" Severus a Remus sa spýtali, typickou dospeláckou otázkou zjavnou v ich tóne hlasu.

"Opera, tá prichádza zneho, nie od neho." Siri mával rukami, ako vysvetlil to, čo bolo zrejmé jemu. "Bolo to ako by to išlo z neho, nie ako by to naozaj spieval, ale bol to jeho hlas. On je v skutočnosti celkom dobrý."

"Vieš, môžete znova skúsiť bubny, ak máte ty a Draco problémy." Navrhol Remus, premýšľal o svojich rozhovoroch s Drakom a túžbe druhého tínejdžera, aby sa stali so Sirim priateľmi. "Dalo by sa zmierniť veľa stresu prostredníctvom súbojov na nich."

"To je skvelý nápad!" súhlasil Siri. "Ďakujem, strýko Remy. Navrhnem mu to."

Remus sa pokúsil o neúspešný smiech, ktorý sa zmenil na úplný záchvat kašľa. Severus oprel trasúceho priateľa, aby mu poskytol pohodlie a podporu. Siri mu mlčky podal mäkkú handričku. Všetku srandu odložiac bokom, Siri nedokázal vidieť ako jeho novoprijatý strýko toľko trpí. A krv, ktorá dopadla na handričku bola tým najdesivejším pohľadom, ktorý videl.

Remus si ľahol o niekoľko okamihov neskôr na jeho vankúš, krvou postriekanú handričku stále držal bezvládne vo svojej ruke. Pľúca mu bublali každým nádychom a ako to len bolo možné, jeho tvár bola ešte bledšia.

"Návšteva je u konca." Ohlásil Severus. "Remy, dám ti teraz zvyšok týchto elixírov. Nedám ti len Bezsenný spánok. Je lepšie pre teba, ak je tvoj spánok prirodzený." Remus prikývol a chabo objal Severusa na oplátku.

Severus sledoval, ako vyčerpanie získalo nad Remusom moc a jeho oči sa zatvorili. Popoludnie mu dalo trochu zabrať. Keď sa pustil do prípravy na podanie zostávajúcich elixírov, Siri pristúpil bližšie, aby sledoval.

"Môžem ti nejako pomôcť?" spýtal sa ticho.

"Samozrejme, že môžeš." Severus mu podal fľaštičku a injekčnú striekačku. "Vidíš odmerku na meranie na boku?"

"Áno." Siri pozrel na svojho otca kvôli vysvetleniu.

"Tento elixír je na uvoľnenie svalov." Severus zodvihol fľaštičku trblietavej modrej tekutiny. "Pomáha udržiavať Remusove telo od kŕčov."

"Spominam si. Tiež som mal taký." Siri prikývol.

"Dobre. Remus potrebuje 30 kubických centimetrov." Prezradil Severus. "Vidíš značku na boku striekačky?"

"Tu." Ukázal mu Siri.

"Veľmi dobre." Severus sa usmial. "Teraz zasuň ihlu do injekcie a obráťju. Áno, správne." Schválil, keď Siri napodobnil Severusove skoršie pohyby. Siriho oči sa upreli na Severuse, keď zaváhal nad naplnením striekačky.

"Len do toho, Siri." Podporoval ho Severus. "Vytiahni piest späť, kým nebude elixír okolo úrovne 30 ccm." Siri prikývol a stlačil piest späť, zatiaľ, čo ho Severus sledoval. Siri dostal nápad!

"Oci, keď si poklopkal po striekačke, zatiaľ co je fľaštička prevrátená a vytlačaš vzduch, čo je stále vo fľaštičke, nevystrelí potenciálne nebezpečná kvapalina do vzduchu!" zvolal.

"To nebude fungovať správne, Siri." Vysvetlil ticho Severus. "Fľaštička vytvára akýsi druh vákua a nie je to ozajstná výmena vzduchu a elixíru. To je dôvod, prečo vyberieš striekačku týmto spôsobom."

"Rozumiem." Uznal Siri, keď vyčistil striekačku.

"Bol to veľmi dobrý nápad, Siri. Ukazuje, že premýšľaš!" pochválil ho Severus. "Si pripravený?" mávol smerom k Remusovej ruke.

Siri prikývol a nervózne prehltol. "Bude ho to bolieť?" spýtal sa ticho.

"Nie." Severus sa usmial. "To ti neublížilo, že nie?"

"Dobrý postreh." Siri sa ponuro usmial. "Čo mám robiť?"

"Vidíš malý otvor, na zadnej strane Remusovej ruky?" Spýtal sa Severus ticho.

"Áno." Siri odpovedal, posunul sa nervózne s opatrným pohľadom upretým na striekačku.

"Zasuň ihlu do otvoru a stlač piest, kým sa všetka tekutina neminie." Pokunul Severus. Keď Siri stále váhal, vzal svojho syna za ruku a viedol ho. Siri injekčne podal elixír a odstránil striekačku.

"Je to tak?" spýtal sa.

"Áno, ale znič striekačku." Informoval ho Severus.

"Zničiť ju?" spýtal sa Siri. "Prečo nie len vyčistiť?"

"Príliš veľké riziko infekcie." Vysvetlil Severus. "Si v oveľa väčšom bezpečí, keď použiješ novú striekačku zakaždým pre každý elixír."

"To dáva zmysel." Súhlasil Siri.

O niekoľko okamihov neskôr boli všetky elixíry podané, Remus odpočíval tak pohodlne, ako to len išlo a obaja čarodejníci opustili izbu svojho priateľa.

Pokoj však na nikoho iného tak ľahko neprišiel. Skoro ráno, Juno začne trýznivé utrpenie počas Remusovej operácie.

-----

Juno sa unavene ponorila do pohodlného kresla pri krbe v obývacej izbe a zavrela oči. Len na chvíľku. Jej myseľ bola plná hrôz, ktorým čelila. Predošlých sedem a pol hodiny boli vynaložené boju, aby zachránila Remusov život. Zhlboka si povzdychla a snažila sa prehltnúť obrovskú hrču, ktorá sa jej vytvorila v hrdle po vzlyku, ktorý vytryskol z jej hrude a ona ich statočne potlačila späť. Slzy nezmenia fakty, mladá dáma! V duchu nadávala. Teraz si urobila čo si mohla. Zvyšok je na Remusovi.

"Ale bolo toho dosť?" zašepkala nahlas, keď opäť kalkulovala. Myslela si, že bola pripravená na to, čo tam nájde, akonáhle otvorila Remusovu hruď. Ale keď videla škody, ktoré napáchala, bola zdesená. Niektoré z jeho orgánov boli boli pokrútené, alebo dokonca neboli ani tam, kde mali byť! Nemohla ani použiť svoje kúzla, aby napravila toľko škody. Musela použiť holé ruky na to, aby v ňom jemne rozmotala ten neporiadok pred ňou.

Pracovala pomaly a opatrne, skúmala každý orgán. Odstránila úlomky kostí, opravila trhliny a jazvy na tkanivách. Opatrne umiestnila každý orgán do svojej správnej polohy. Znovu napojila svaly, šľachy a chrupavky kostí a kĺbov. Poskladala dohromady úlomky kostí a poznamenala si, že niektoré budú musiť znova narásť. Rozbili sa tak, že nemohli byť opravené.

Čelila momentu paniky, keď sa jeho hrudná dutina stále rýchlo napĺňala krvou. Minula rez na zadnej strane jeho srdcovej tepny. Zistila problém a rýchlo opravila poškodenie. Potom starostlivo umiestnila jeho srdce a pľúca.

Potom, čo urobila všetko, čo mohla, zavrela jeho hruď, položilla hojivé kúzla a opätovne naštartovala jeho srdce. Niekoľko ďalších okamihov panikárila, kým sa jeho srdce hneď opätovne naštartovalo. Pomaly sa začal stály rytmus a Juno raz bola uistená, že bol dostatočne stabilný, keď ho uložila do očakávanej kómy, ako to urobila na Sirim pred rokom.

"Zvyšok je na tebe, Remus." Zašepkala.

Severus vošiel do obývacej izby a zastavil sa pri dverách. Mylne si myslel, že spí a nechcel ju rušiť. Ako potlačila vzlyk a on počul je šepotajúce slová, prešiel miestnosť niekoľkými dlhými krokmi. Prešiel jej po tvári prstami a prudko otvorila oči.

"Och, Sev!" plakala, keď vyskočila na nohy a vrhla sa mu do náručia.

"Hej!" zamrmlal, pritiahol ju k sebe. "Čo sa deje? Je to Remus?"

Rýchlo prikývla a jej oči sa zaliali slzami. Studený strach naplnil jeho vnútro pri pohľade na jej slzy. "On nie je? To nie?" Severus nemohol dokončiť svoje otázky, strach z odpovede zovrel jeho srdce.

"Ach, nie Sev!" vykríkla. "Je nažive."

Úľava zaplavila jeho zmysly tak rýchlo, ako ním prebehol chladný strach. Presťahoval sa do sedu do kresla a pritiahol si ju do lona. "Hovor." Nariadil ticho.

Zhlboka sa roztrasene nadýchla a začala. "Vedela som, že veci nie sú v poriadku hneď, akonáhle som ho otvorila." Odmlčala sa. "Neporiadok!" plakala, keď sa jej čerstvé slzy rozliali po lícach. Severus ju nežne objal a trel jej chrbát, kým nebola ešte raz pod kontrolou.

"Nebola som úplne pripravená na to, čo som objavila." Zašepkala. "Všetko bolo zamotané, skrútené, zlomené a rozbité."

Severus čakal, zatiaľ čo ona zhromaždila svoje myšlienky. Vedel, že to potrebuje všetko zo seba dostať. Pobozkal ju nežne na pery a zaznamenal, že boli chladné. Privolal prehoz z operadla opierky a zavinul ju do neho. Pritisla sa do jeho objatia a uvelebila si hlavu na jeho ramene.

"Musela som to všetko vyriešiť holými rukami. Neodvážila som sa spoliehať, že to napravím mágiou." Hovorila tak ticho, že Severus sa musel namáhať, aby ju počul. "Opatrne som som odstránila úlomky kostí zo všetkých strán. Zacelila som rany a ronila slzy do jeho mäkkých tkanív. Umiestnila som orgány späť tam, kam patria. Urobila som všetko, čo som mohla, Sev. Musela som ho tiež dať do kómy." Dokončila ticho.

"Zvládne to?" Severus sa spýtal tichým šeptom, bál sa počuť jej odpoveď.

Severus ju držal pevne pri sebe a nechal ju vyplakať slzy obáv a vyčerpania. S mávnutím ruky kúzlom zavrel dvere a zamkol ich, aby jej zabezpečil súkromie, keď ju vyrušil. S dobrým úmyslom pridal Tlmiace kúzlo.

"On bude v poriadku." Vyhlásil, keď ju pobozkal na hlavu a jemne ju pohladil. Otočila tvár a pritisla si ju k jeho krku.

Čoskoro jej slzy ustúpili a ona pritisla svoje pery k jeho krku v miernom bozku. Zavrel oči, pritisol ju ksebe a oprel si tvár o jej hlavu. Dala mu iný mäkký bozk tesne nad pulzujúcu tepnu na krku. Niekoľko ďalších nasledovalo, každý naliehavejšie než ten predchádzajúci.

Natiahla sa a ohnutými prstami mu prehrabla vlasy. Pritiahla si jeho hlavu dole, aby dosiahol jej pery. Zastavil sa tesne predtým, než sa ich pery stretli a on si prezeral jej tvár. Ich pohľady sa stretli a on v jej očiach hľadal odpoveď, jej oči žiarili potrebou. Sklonil sa a otrel pery o jej v miernom pohladení. Jej mäkké zakňučanie ho premohlo a on ju pevne objal.

Bozk sa prehĺbil a tiché zúfalstvo ju tlačilo dopredu. Potrebovala sa ubezpečiť, že všetko bude fungovať. Posadil sa, keď vstala. Otočila sa a rozkročila jeho nohy. Zatlačila ho hlbšie do kresla a láskyplne pozerala do jeho tváre, obrondzovej z ohňa. Jeho ónyxové oči boli presklenné s vášňou a zamerané tak uprene na ňu, že bola ohromená. Jemne pohladila jeho tvár. Prstami prebehla čelo, nos a mapovala jeho líca. Jej prsty prebehli nad krivkou pier a pozdĺž línie jeho čeľuste.

"Milujem ťa." Zašepkala, keď sa sklonila a položila jemné bozky tam, kde jej prsty zmapovali každý kúsok a uložili ich do pamäte. Zavrel oči a jemný vzdych unikol z jeho pier, keď vstrebával každý pocit.

Ako sa jej pery s bozkami presúvali, jej prsty našli gombíky a spony, zipsy a šnúrky. Obratne odstránili každú bariéru a pomaly odstránili každú problematickú vec. Severus sa čoskoro pripojil k nej v jej pátraní. Nakoniec sa postavil s ňou v náručí a postavil ju na nohy pred sebou. Bozky nikdy neprestali a ruky nezastavili ich skúmanie.

Keď bol odstránený aj posledný kúsok oblečenia, Severus mávol rukou a na podlahe pred krbom sa objavili hromady vankúšov a mäkkých prikrývok. Pritiahol ju k sebe a položil ju na zem vedľa neho. Oprel sa o jednu ruku a zadíval sa jej hlboko do očí. Boli tak modré, že boli až temné vášňou.

"Milujem ťa." Zašepkal jej do ucha. Zahrnul ju bozkami na tvár, po krku a pozdĺž kľúčnej kosti k ramenu. Keď jeho pery cestovali k prsiam a on sa k nej sklonil, prehla sa k nemu a držala jeho hlavu jednou rukou pri sebe, zatiaľ čo jej druhá ruka ho hladila po celej dĺžke chrbta. Jej jemnékňučanie mu spôsobovalo šialenstvo a jeho vášeň vzplanula k životu. Pritisol sa bližšie, jeho túžba bola evidentná proti jej stehnu.

"Prosím." Prosila ako sa prehla proti nemu, čo zvýšilo tlak na ich kontakt. "Och, Sev, prosím!" jej ruky si ho pritiahli, kým sa on ocitol úplne nad ňou. "Je to pre mňa tak príjemné." Zašepkala, vyžívala sa v pevnom pohodlí jeho tela na jej. Ich pery sa stretli v hlbokom spaľujúcom bozku, ktorý prerušili obaja bez dychu. Obrátil sa s ňou, až došlo k zmene ich pozície.

Začala bozkávať jeho tvár, počnúc jeho čelom. Vložila tam jemné pretrvávajúce bozky, jeden na koniec nosa, po jednom na každé viečko. Jeho dych vyfúkol von jemnýpovzdych a ona sa usmiala. Presunula sa ku krku, tesne pod uchom a zľahka ho uhryzla na čeľusť. Bola nadšená jeho ostrým nadýchnutím. Prerušila bozky po jeho čeľusti k jamke na brade a potom sa nakoniec presunul svoje pery na jej.

Do tej doby sa srdce v jeho hrudi rozbúšilo a jeho telo začalo pomaly horieť. Natiahol sa a zobral jej tvár do dlaní. Vrátil jej bozky z hĺbky duše, plné vlastnej túžby. Prevalil ju na chrbát, keď sa nad ňou vztýčil. Jej pohľad cestoval k jeho hrudi a ona po nej zľahka prešla nechtami.

Zachvel sa pri tom pocite a zaboril si hlavu do jej krku, ktorý sa mu oddane ponúkal. Zaborila mu prsty do vlasov, keď sa prisal na jej krk. Vsunul ruku pozdĺž jej tela, pri väčšom skúmaní jej tela. Rovnako ako sa jeho ruka blížila k jej prsiam, prehla sa, aby sa s ním stretla. Nedokázala čakať. Skĺzol rukou pod ňu a zodvihol ju do sedu pred seba. Jeho ruky sa rozbehli po jej tele. Husia koža jej vyskočila na pažiach a ona sa zachvela. Ešte raz zaboril hlavu do jej krku, keď ju chytil do náručia. Teraz sa nekontrolovateľne chvela, keď sa pozrel na pohľad pred ním. Natiahol sa, aby zovrel jej prsia. Odvážil ich plnosť v ruke a jemne ich zovrel. Juno sa zachvela očakávaním, keď ju uložil späť na mäkké prikrývky. Pobozkal jej tepnu na krku. Objala ho okolo krku a pritiahla si ho bližšie k sebe. Hrudník otrel o jej a ona ticho zastonala. Prerušil bozky pozdĺž kľúčnej kosti, keď jeho ruka ďalej miesila jej prsia.

Cítila jeho túžbu, ako sa tlačil proti nej, prebudil bolestnú potrebu hlboko vo vnútri jej tela. Jeho pery nahradili jeho ruku a on sa preniesol plnou váhou svojho tela na ňu. Bolo to nádherné, také pevné, príjemne ťažké a upokojujúce. Posunula nohu a jeho boky sa usadili do kolísky medzi jej nohami. Pritisol boky na jej a zhlboka zavrčal. Jej nechty sa zaryli do jeho chrbta. Bola si istá, že jej kosti sa roztopili, horúčava bola tak hlboká a intenzívna.

Jeho bozky sa pomaly presúvali až k ramenu a ešte raz späť k jej perám. Prešiel jazykom po jej spodnej pere, dožadoval sa vstupu. Ich jazyky sa stretli v malátnom tanci a bozk sa stal takmer divoký. Odtrhol sa na chvíľu kvôli potrebe vzduchu. Pritisol svoje telo ešte raz k jej, keď presunul bozky pozdĺž kľúčnej kosti. Vyklenula boky, až sa s ním stretla. Drtil jej pery trochu divoko a ona mu náruživo odpovedala. Ešte raz hlboko zavrčal. Božeja ju chcem! Pomyslel si letmo, keď mu prešla nechtami po celej dĺžke chrbta a usadila sa dlaňami na krížoch. Keď sa znovu pohol svojimi bokmi k nej, pritiahla si ho rukami. Biele ohnivé svetlo explodovalo za jeho zatvorenými viečkami.

Prisal sa ako hladné dieťa na jej prsia a Juno zalapala po dychu a pritisla sa k nemu bližšie. Chytila ho za hlavu a držala ho pevne pri sebe, že sa takmer neuvoľnil. "Ach áno!" zašepkala a on cítil vlnu vzrušenia, ktorá sa prevalila cez neho. Cítil sa tak pod kontrolou, tak mocný a tak žiadaný. Vedel, že ju chcel, potreboval, potreboval ju úplne celú. Prešiel svojim nosom po jej a ona sa mu pozrela do očí. Pritisol sa k nej, čo dokazovalo jeho potrebu a zašepkal: "Áno?"

Prikývla a zašepkala: "Ach, áno!"

Pobozkal ju nežne a ona mu jemne prešla prstami po chrbtici. Poriadne sa zachvel, keď pritisla svoje boky proti jeho.

Jeho oči boli preklenné vášňou a ligotali sa intenzívne v ohni. Uzamkla oči s jeho a ovinula okolo neho nohu a posunula ju malátnym pohladením po celej dĺžke jeho tela. Bola nadšená zábleskom vášne, ktorá sa rozhorela v jeho očiach. Skĺzol rukou po jej boku, hladil jej telo. Jeho ruka vkĺzla medzi jej nohy a hladila vnútornú stranu jej stehien. Roztiahla nohy pre ľahší prístup. Našiel jej tajné miesto a prstom prešiel po klitorise. Jej odpoveď bola okamžitá a poriadne sa zachvela. Ostré nadýchnutie mu napovedalo, že bola veľmi citlivá. Siahol za ňu a a privinul si jej lono, aby sa s ním stretla. Zalapala po dychu z intímnejšieho kontaktu. Jej nechty sa mu zaryli do rúk. Chcela ho veľmi! Jeho ruka sa presunula k jej vnútorným stehnám a ona sa prehla proti nemu. Dotkol sa jej vstupu a jemne ho pohladil. Jej myseľ explodovala a roztrieštila sa na milióny svetelných bodov, ktoré jej ten pocit priniesol. Zakňučala zúfalou túžbou a on sa pritisol na jej pery. Vsunul do nej prst a pocítil jej tekutý oheň. Vedel, že nemôže čakať oveľa dlhšie, keď sa vzoprela proti nemu, chcela cítiť oveľa viac. Natiahla sa a vzala ho do ruky. Pohladila jeho dĺžku a on sa zhlboka nadýchol. Och, Merlin! Ak to urobí ešte raz, som hotový! Pomyslel si. Juno vycítila jeho blízkosť k strate kontroly, keď sa silno zachvel, stiahla sa a pritisla k nemu svoje boky.

"Teraz?" zašepkal.

"Áno, Severus." Odpovedala ticho. "Pomiluj ma teraz."

Presunul sa nad ňu, našiel vstup a zatlačil sa dovnútra. Ten pocit ho takmer dostal cez okraj a on na niekoľko sekúnd zastal, lapal po dychu a donútil svoje telo čakať. Juno vycítila dôvod jeho váhania a pritiahla si ho v sladkom, láskou naplnenom bozku. Presunula sa k jeho čelu a upokojovala ho drobnými bozkami po celej tvári, čo mu dalo čas, ktorý potrebuje, aby znovu získal pokoj a stiahol sa späť od okraja.

Ako získal kontrolu vrátil jej bozky. Vzhľadom k tomu, že naliehavosť bozkov vzrástla, začal sa pohybovať v odvekom rytme. Juno sa pohla proti nemu, najprv pomaly. Ako medzi nimi znova vzplanula vášeň, ich dych sa stal drsný a hlboký. Ich pohyby sa zrýchlili. Juno cítila, že v jej jadre narastá napätie a vedela, že čoskoro dosiahne svoj vrchol. Cítila, že Severus bol stále bližšie a pohybovali sa spolu ešte rýchlejšie.

"Och, áno!" zalapala po dychu. "Ach bože! Och, áno, Sev, áno!" vykríkla s vyvrcholením. Severus jej odpovedal na každý vzdych svojim vlastným. "Juno!" zachrapčal, stále bližšie k vyvrcholeniu. "Och, teraz. Ach, áno, teraz!" vykríkol, keď dosiahol svoj vrchol v takmer rovnakom okamihu, pohybujúc sa v nej. Ovinula okolo neho nohy a uvoľnili sa, keď sa jej dych spomalil. Zrútil sa na ňu a jeho dych bol ťažký. Pohladila ho po vlasoch a po chrbte, keď sa ich dych vrátil do normálu. Zdvihol hlavu a pobozkal ju. "Milujem ťa, Juno. Vždy budem." Vyhlásil tlmeným šeptom. Ticho sa usmiala, keď sa jej oči zaliali slzami. Bolo to prvýkrát, čo hovoril tieto slová ináč, ako len v predchádzajúcom vzplanutí vášne. Vedela, že v tomto okamihu patril jej. Pritisla sa k nemu nosom a uprela na neho pohľad. "Budem ťa milovať navždy, Severus Snape." Vyhlásila pobozkala ho jemne na nos.

Prevalil sa nabok a pritiahol si ju k sebe. Pritisla sa k nemu a on ich prikryl prikrývkou. Cítil ako okolo neho narástlo neuveriteľné ochranné nutkanie, keď sa jeho srdce úplne otvorilo a on jej dovoli vstúpiť dovnútra. Pobozkala ho na krk a on jej položil ruku na bok. Vsunula svoje koleno medzi jeho nohy v snahe priblížiť sa. Prehodil nohu cez ňu a to im umožnilo byť tak blízko, ako to je len možné. Cítila, že aj keby sa mu dostala pod kožu, že stále nebude dosť blízko. Uchopil jej hlavu na jeho ramene a oprel si o ňu bradu. Zhlboka sa nadýchol a uvoľnil ju so spokojným povzdychom. Cítil, že všetko na svete je v poriadku a čoskoro upadol do spánku bez slov.

Juno ležala a počúvala jeho jemné chrápanie. Ovinula okolo neho ochraňujúco ruku a pevne ho držala pri sebe. Jej myšlienky sa nakoniec obrátili na jej pacienta. Vyslala tichú modlitbu, aby sa Remus cez to dostal. Ako úsvit nakukol cez okno, zavrela oči a zaspala, cítila sa úplne v bezpečí a milovaná nežným mužom vedľa nej. Severus sa usmial v spánku a pritiahol si ju bližšie.

O niekoľko hodín neskôr si Severus uvedomil, že niekto klope na dvere obývacej izby.

"Oci?" Siri ticho zavolal. "Si tam?"

Severus vkĺzol do džínsov, ubezpečil sa, že Juno bola prikrytá a išiel otvoriť dvere.

"Dobré ráno." Severus ho pozdravil ticho.

"Je mamička s tebou?" spýtal sa ticho Siri.

"Áno, spí." Odpovedal Severus. "Čo sa deje Siri?"

"Nie som si istý, ale myslím si, že musí prísť a skontrolovať strýka Remyho." Zašepkal. "Nevyzerá to dobre!"

"Budeme tam, synak." Odpovedal Severus. "Choď si k nemu sadnúť. Budeme sa ponáhľať."

"Dobre." Siri prikývol a ponáhľal sa späť krížom cez chodbu s hosťovskými izbami.

Krátko na to sa Juno narovnala po dôkladnom preskúmaní Remusa.

"Tak čo?" žiadal Sirius s napätým hlasom.

"Upokoj sa." Usmiala sa. "Je to tak dobré, ako sa dá očakávať za daných okolností. Snaž sa toľko nebáť!"

"Dostane sa z toho?" spýtal sa Siri, strach naplnil jeho hlas.

"Nebudem vám klamať," priznala Juno, "Práve teraz sú jeho šance proti nemu."

Sonya počúvala tichú výmenu, oči nikdy nespustila z Remusovej tváre. Naklonila sa dopredu a odhrnula mu vlasy nabok a cítila, ako prešla po obočí. "Som tu, Remy." Zašepkala mu do ucha. "Čakám, až sa vrátiš, láska."

Severus chytil Siriho ruku a viedol ho ku dverám. "Poďme, nechajme ho odpočívať, synak." Prehováral neochotného mladíka. Siri sa nechal odviesť z miestnosti, ale pozeral dozadu, aby zistil, či nedošlo k zmene.

Sirius ich nasledoval von do hlay a zhrbil sa proti múru. Ten chlap vyzeral ako ďas, ak by sa tak dalo povedať. Čerstvé vrásky skrivili jeho tvár. Pod očami mal slabý fialový odtieň, ktorý dobre kontrastoval s jeho modrými krvou podliatymi očami. Smútok a strach sa naživo odrážal v ich hlbinách. Bolo zrejmé, že sa netrápil tým, aby sa o seba postaral. Jeho vlasy mu bezvládne viseli v očiach a narastené fúzy sa javili spustnuté. A bola to pravda, nemohol sa o seba postarať bez Remusa. Závisel na Remusovi, akoby bol jeho kotvou a sa bezmocne potuloval, keď Remus vstúpil do pivničnej miestnosti tri dni pred splnom. Čím viac dní prešlo, tým viac bolo zrejmé, ako sa ho to týka.

Severus sledoval svojho priateľa pozorne. Bol zasiahnutí poznaním, že Sirius bol naozaj stratený bez Remusovej prítomnosti.

"Siri, prečo nejdeš a neodovzdáš novinky Ronovi, Dracovi a našim hosťom?" navrhol, keď nasmeroval Siriho smerom do hlavnej sály."Mohol by si tiež priniesť raňajky pre Sonyu a tvoju mamu a za hodinu niečo poslať do mojej súkromnej obývacej izby pre Siriusa a mňa?"

"Áno, pane." Odpovedal Siri. "Čokoľvek, čo ma zamestná! Zavoláš ma, ak sa niečo zmení?"

"Zavolám. Neboj sa." Severus mu stisol rameno a jemne ho postrčil, potom obrátil svoju pozornosť k Siriusovi. "Hneď som späť, Tichošľap. Počkaj ma tu." Nariadil. Sirius pozeral neprítomne do steny oproti nemu a nepotvrdil, že by dokonca počul Severusa. Potom, čo povedal Juno a Sonyi, kde sa bude nachádzať, keby bolo treba, vrátil sa k svojmu priateľovi.

"Poď so mnou Sirius." Prikázal a vzal ho za ruku.

Sirius automaticky nasledoval, kde ho Severus viedol, po schodoch hore a do Severusových súkromných izieb. Viedol Siriusa ku kreslu a jemne ho do neho zatlačil. Vkĺzol do svojej kúpeľne a začal plniť vaňu horúcej vody. V podstate rovnakým spôsobom, ako keď sa staral o svojho syna, urobil to isté pre svojho priateľa. Vrátil sa do obývacej izby a vyzdvihol Siriusa. Rovnako ako sa Siri v tichosti nechal viesť, Sirius nasledoval Severusa do kúpeľne.

"Tichošľap?" zavolal opatrne Severus.

Žiadna odpoveď.

"Sirius." Povedal trochu prudšie, potom čo ním jemne zatriasol.

Sirius zažmurkal a zameral sa na svojho priateľa. "Tieň?" Pýtal sa omámene a prázdny výraz sa rýchlo vrátil do jeho tváre.

"Sirius!" Severus na neho ostro vyštekol.

"Čo je?" Sirius zostra spozornel.

"Počúvaj ma Tichošľap." Povedal Severus jemne stisnúc jeho rameno. "Nebude veľmi dobré pre Remusa, ak podľahneš depresii. Bude potrebovať nás všetkých, aby sme aj naďalej boli silní!" Sirius pozeral neprítomne na neho a Severus ním znovu zatriasol.

"Počúvaš ma Sirius?" spýtal sa. Čakal niekoľko minút na odpoveď. Keď sa jej nedočkal, povzdychol si a zhlboka sa nadýchol. Toto bude bolieť. Pomyslel si.

"Počúvaš ma ty bezcenný kríženec?" vykríkol. "Aký si to najlepší priateľ! Remus tam ležal, možno umiera a na všetko na čo sa zameriaš je, že máme mať obavy o teba! Nezaslúžiš si priateľa..." *Prásk*

Severus sa náhle ocitol na konci jeho päste. Áno, to bolí. Pomyslel si, keď si šúchal bradu a dostal sa na nohy. Pocítil, že je pritiahnutý za golier a že bude ešte napadnutý.

"Sirius!" vykríkol. "Je mi to ľúto! Stop!"

Sirius zažmurkal a zameral sa na Severusovu tvár. "Je mi to ľúto, Tichošľap. Viem, že som ti ublížil, ale musel som sa ti dovolať! To bola jediná vec, ktorú som mohol vymyslieť. Ospravedlňujem sa. Vieš, že som nič z toho nechcel." Severus sa ospravedlnil a čakal na odpoveď. Nemusel dlho čakať.

Sirius sa začal nekontrolovateľne triasť, ako sa ho zmocnil jeho žiaľ. Oči sa mu zaliali slzami, keď sa uprene pozrel na Severusa.

"Ja viem." Severus zašepkal, jeho oči sa zaliali slzami. "To je v poriadku." Dodal, keď objal svojho priateľa.

Akonáhle Severus urobil toto gesto, Sirius stratil všetku kontrolu a zosypal sa. Veľké štikútavé vzlyky vytryskli z jeho hrude, časť z neho sa márne snažia zostať pod kontrolou. Severus mu trel chrbát, aby ho potešil.

"Dostaň to zo seba, Sirius." Zašepkal. "Si v bezpečí. Sme tu len my. Som tu pre teba. Dostaň to von. Budeš sa cítiť oveľa lepšie!"

Sirius ho schmatol a pevne sa ho držal, uvoľnil sa s výkrikom bolesti naplneným smútkom. Plakal a plakal až kým ho vyčerpanie nepremohlo. Severus ho držal, keď sa zrútil, nedokázal sa udržať na vlastných nohách. Severus sa spustil na kolená a Sirius mu ležal bezvládne v náručí, jeho vzlyky pomaly odzneli. Posadil sa a otrel si oči.

"Je mi to ľúto." Zašepkal nakoniec.

"Hej! Neospravedlňuj sa. Všetci máme strach a sme na hrane." Severus odmietol ospravedlnenie.

"Nie, je mi to ľúto, udrel som ťa." Vysvetlil Sirius. "Ty si bol dobrý priateľ."

"Nerob si s tým starosti." Severus sa uškrnul. "Aj tak to nebolelo. Vždycky udieraš ako baba!"

Sirius sa ticho zasmial. "Bastard!"

"Chytrák!" Severus mu to vrátil a oni sa na krátky okamih rozosmiali.

Ešte raz zvážneli, Severus kývol smerom k vani. "Akokoľvek... zobral som ťa sem preto, že sa musíš dať do poriadku. Si smutný, ošumelý muž a musíš sa vykúpať."

S pohľadom upreným na hlbokú a masívnu vaňu Sirius zažartoval, "Chceš ísť so mnou? Vyzerá to tak, že je tu priestor pre dvoch." Zakýval obočím na Severusa.

So smiechom a zavretením hlavy Severus vykríkol: "Ty si chorý! Vieš, však?"

"Nie som! Len som sa chcel odtrhnúť z reťaze." Sirius stíchol, jeho výraz zvážnel. "Ďakujem Ti." Povedal ticho.

"Bolo mi potešením." Severus ho buchol po ramene. "Daj si na čas. Objednal som raňajky, aby ich sem priniesli. Potom, čo sa najeme, pôjdeme skontrolovať Remusa a potom chcem, aby si sa trochu vyspal!"

"Áno, mami!" Sirius sa uškrnul, vytiahol si cez hlavu košeľu.

Severus ho nechal tak a rýchlo sa vrátil k Remusovi.

"Ahoj." Ticho pozdravil dve ženy, keď vstúpil do miestnosti. "Nejaké novinky?"

Jeho smerom sa obrátili ustarostené oči.

"Čo je?" spýtal sa, ako jeho srdce poskočilo v panike.

"Nastal obrat k horšiemu." Zašepkala Juno.

"Je tu niečo, čo môžeš urobiť?" spýtal sa Severus ustráchane.

"Obávam sa, že nie." Odpovedala Juno. "Urobila som všetko, čo môžem urobiť. V tomto bode, obávam sa, že už nikdy znova nenadobudne vedomie."

Severus sa ponáhľal a jemne zobral Remusa za voľnú ruku. Klesol do kresla pri posteli a zašepkal: "No tak Námesačník! Musíš bojovať, kamoš!" Juno sa postavila za neho. POhladila jeho chrbát a cítila, ako je v ramenách napätý. Pokračoval v šepotavom povzbudzovaní svojho priateľa.

Juno a Sonya zdieľali ponad posteľ smutný úsmev.

"Idem sa trochu prejsť." Oznámila Sonya, postavila sa na nohy. Sklonila sa, pobozkala Remusove čelo a zašepkala. "Budem hneď späť. Musím si natiahnuť nohy. Sev je tu. Bude ťa chrániť. Vrátim sa čoskoro." Zľahka ho pobozkala na pery a dodala: "Milujem ťa Remus. Vráť sa ku mne."

-----

"Zvolal si mojich verných služobníkov, Červochvost?" spýtal sa Voldemort zo svojho kresla-trónu. Bol lenivo zhrbený v kresle pred jeho ohňom, jeho ležérna póza nijako nepreukazovala jeho takmer hmatateľné vzrušenie.

"Á-áno, môj pane." Peter koktal a uklonil sa pred bastardom, ktorým každým kúskom bol.

"Veľmi dobre." Pretrel si ruky v škodoradostnom očakávaní. "Dnes vidíme začiatok konca pre Severusa a jeho fagana a položíme základy pre môj slávny vzostup k moci."

"V skutku, pane." Peter sa znova uklonil.

"Nepoužívaj to slovo!" Voldemort zajačal. Peter zmätene zažmurkal.

"Aké slovo, pane?" koktal.

"Tú drzú, úlisnú frázu, ktorú Severus používa tak nenútene, keď mi klamal!" Voldemort zasyčal nahnevane. "To slovo.. "v skutku"..." Uškrnul sa. "Už nikdy ho znova nechcem počuť!"

"Áno, M-majster." Peter sa zachvel strachom. Je mimo z jeho prekliateho fanúšika! Myslel si, v duchu sa smial.

"Dobre, pôjdeme dať inštrukcie mojim verným, hm?" vypočúval, presúval sa okolo trasúceho sa Ex-Záškodníka. Vydýchol si úľavou, keď si uvedomil, že znova unikol trestu.

"Áno, pane." Peter pokorne nasledoval v jeho stopách.

Stál pred jeho prisluhovačmi, kráľovsky pôsobivý napriek jeho odporného vzhľadu. Skupina asi stovky Smrťožrútov tam zhromaždená sa nervózne posunula a postavila sa do pozoru.

Keď ticho naplnilo miestnosť povedal. "Moje oddané deti, nadišiel čas, aby sme začali uplatňovať náš nárok."

Tiché, vzrušené mrmlanie sa zmiešalo so šušťaním premieňaných habitov. Voldemort zodvihol ruku k mlčaniu.

"Áno, áno. Vidím, že ste všetci pripravení prejsť do našej ďalšej fázy. Som rád, že máte toľko nadšenia!" usmial sa diabolským úškrnom a oni mlčky čakali na jeho ďalšie slová.

"Ako iste viete, naša ďalšia misia je uniesť Severusovu dámu a priviesť ju sem na malú dovolenku. Hovoril som si, že by som si vybral niekoľko z vás, ktorí majú byť poctení týmto poverením." Pokračoval.

"Než sa dostaneme k tomuto oznámeniu, načrtnem vám plán." Odmlčal a a mávol prútikom na prázdnu stenu za ním. Objavil sa pred nimi obraz ulice, kde žila Juno. "To je miesto, kde sa zdržiava náš cieľ." Vyhlásil, namieril prútik na Junin byť. "Ako vidíte, ulica je pomerne otvorená, čo by za normálnych okolností mohol byť problém. Avšak, táto oblasť má tendenciu byť trochu odľahlá a pomerne pokojná. Musím ešte raz poďakovať Petrovi za jeho vytrvalú pozornosť venovanú detailom!"

Peter bol ohromený. Voldemort si musí byť naozaj istý svojimi plánmi, keď tak bohato rozdáva chválu. Pomyslel si.

"Som tu, aby som slúžil, môj pane." Uklonil sa, nedal šancu rýchlej odplate pre očividnú drzosť.

"Môj zvolený cieľový dátum je Halloweenská noc." Oznámil. "Môžete sa zísť pri jej bydlisku o polnoci na Halloweena a priviesť ju priamo ku mne. Nič sa jej nesmie stať. Ste schopní splniť túto úlohu bez toho, aby ste jej ublížili." Prechádzal sem a tam pred nimi a prezeral si ich s jeho krvavo červeným pohľadom. "Pochopili ste?" spýtal sa.

Zamrmlané, "Áno, môj pane" a "Ako si prajete, pane," naplnili miestnosť.

"Dobre." Spokojne prikývol a posadil sa do veľkého zdobeného kresla v čele miestnosti. "A teraz, v tejto chvíli všetci dychtivo očakávate, že oznámim tých z vás, ktorých som určil, že sú hodní takej cti."

Ešte raz sa rozhostilo ticho, pretože to čakali s podivnou zmesou emócií. Vzrušenie nad tým, že ich považuje za hodných a strach z dôsledkov, ak sa im to nepodarí.

"Vystúpite vpred a postavíte sa vedľa mňa, ak som vás oznámil." Nariadil. "Môj prvý verný poddaný je Malade Mortis." Vysoká, chudá, čiernovlasá žena s prenikavými čiernymi očami sa postavila kráľovsky pred svojho pána.

"Ďakujem vám, môj pane." Uklonila sa a postavila sa vedľa neho.

"Harper Bainbridge." Oznámil Temný pán. Aristokratický blondín s ľadovo modrými očami stál pred ním. Jeho správanie, rovnako ako jeho meno, kričalo "čistou krvou" pre každého, kto ho videl.

"Ďakujem vám, môj pane." Sotva sa uklonil diabolskému šialencovi a zaujal miesto vedľa neho.

"Ellis Carrick." Voldemort sa usmial.

Stručne povedaná, chudý muž s červeno-hnedými vlasmi sa prekvapene rozhliadol. Pohol sa a hlboko sa uklonil.

"Je mi cťou, môj pane." Jeho úlisný hlas sotva držal poslušný tón, ktorý ten diabol požadoval od všetkých jeho poddaných.

"Damian Damislov." Voldemort zasyčal a usmial sa na vysokého, skôr dobre vyzerajúceho mladého muža. Mal bledú pokožku, splývavé čierne vlasy a hlboké hnedé oči. Jeho tvár bola definovaná vysokými lícnymi kosťami, silnou čeľusťou a jamkou v brade.

"Ďakujem vám, môj pane." Uklonil sa pred svojim Majstrom a postavil sa vedľa Harpera Bainbridgea.

"Grigori Rozputka." Voldemort kývol na vysokého, mohutného muža ako medveď s tmavo hnedými vlasmi, prešedivelými na spánkoch a zaujímavými hnedými očami. Napriek svojej veľkosti sa elegantne presunul a trochu Voldemortovi pripomenul Severusa.

"Môj pane." Uklonil sa úctivo. Necítil sa byť vďačný, že bol vybraný. Nebol tomu rád vôbec. Povedali, že videl veci. A Grigorimu sa nepáčilo, čo "videl" na tejto konktrétnej misii.

"A konečne, môj najvernejší služobník, Peter Pettigrew." Oznámil Voldemort.

"Som veľmi poctený, môj pane." Peter sa pred ním pokorne uklonil. "Ďakujem vám." Ale pocit strachu zaplavil čarodejníkovu potkaniu tvár. Neschvaľoval túto misiu a vrúcne dúfal, že sa z nej dostane.

"Viete, čo sa od vás očakáva." Adresoval Voldemort šiestim čarodejníkom zhromaždeným pri ňom. "Očakávam, že mi privediete túto lekárku bez úhony a tak rýchlo, ako je to možné."

"Chápeme, môj pane." Harper Bainbridge sa uklonil. "Nezlyháme."

"Som si absolútne istý, že nie." Zasučal Voldemort. "Som si istý, že nechcete čeliť môjmu hnevu, ak sa vám to nepodarí!"

"Nie, môj pane." Zamrmlal čistokrvný.

"Všetci môžete ísť!" oznámil, "Čoskoro vás znova zavolám, keď bude náš plán uskutočnený."

Po typickom uklonení, vyškrabaní a odplazení, ktoré pretrpeli, Grigori Rozputka sa postavil vedľa Petra.

"Nepáči sa mi to môj priateľ." Priznal sa so svojim hrdelne ruským prízvukom.

"Ani mne, Grigori." Súhlasil Peter, pozeral vážne na staršieho čarodejníka.

"Toto dopadne zle. Pre všetkých z nás." Grigori prikývol. "Uvidíš, že mám pravdu."

"To môže byť veľmi dobre ten prípad." Priznal Peter. "Ale nemáme inú možnosť. Boli sme vybraní a musíme plniť rozkazy, aj keď sú šialenejšie, než môžu byť."