44. kapitola – Na spanie

Po obede Harry rezignoval na uprené pohľady všetkých jeho spolužiačiek. Napokon nebolo to po prvý raz, čo sa stal stredobodom záujmu. Ale bolo pravdou, že to bolo iné ako predtým, ľudia v skutočnosti váhali k nemu pristúpiť a priamo sa ho opýtať akúkoľvek otázku. Bol tu však jednoznačný jav, ktorému práve nerozumel - - ktorý bol v skutočnosti novým zážitkom pre neho. Ten smiech!

Po celej sieni boli hlúčiky dievčat, ktoré ho sledovali a šepkali si medzi sebou a potom sa smiali. Začínal si pripadať ako blázon. Keď sa skupinka Bifľomorčanov priamo za ním smiala, nemohol to viac vydržať. Nahol sa k Hermione cez stôl, aby upútal jej pozornosť. "Čo pre Merilina znamená ten smiech všade naokolo?" potichu zašepkal. "Čo sa im všetkým stalo?"

Ron, Dean, Seamus a Nevile sa opreli, aby počuli Hermioninu odpoveď, hlavne keď si všimli Hermionine zahanbenie pred odpoveďou. "Ach, nerob si starosti, Harry," odpovedala skôr nonšalantne. "Je to ....... zmena perspektívy."

"Zmena perspektívy?" Harry zopakoval, vôbec nepochopil. Pozrel sa na ostatných chlapcov, ale oni všetci pokrčili ramenami rovnako bezradne.

Hermiona si povzdychla a natiahla sa za taškou, z ktorej vytiahla kópiu Denného proroka. Položila ho na stôl a ukázala na obrázky na prvej strane novín - - bol tam ten istý obraz, ktorý Harry videl ráno: Harry, Remus, Severus a Alkirk kráčali do siene.

"Čo s tým?" požadoval, snažil sa pochopiť, prečo by obrázky mohli vyvolať smiech. Neboli to veľmi pikantné fotky - - týždenník Čarodejnica vytlačil vlani viacero jeho obrázkov, kde bol bez košele. Očividne sa niekomu podarilo nafotiť ho, ako sa prezlieka pred metlobalovým zápasom.

Hermionine líca sa začervenali. "Je to tou kožou, Harry."

Všetci piati chlapci sa na ňu dívali, akoby bola pomätená. Harry sa znova pozrel na obrázky, aby to pochopil.

"Prečo nemám žiadnu priateľku?" Hermiona si vzdychla. "Pozri Harry, väčšina ľudí si myslela, že vyzeráš trochu ....... hrdinsky, povedali by. A môžem vysloviť, že odstránenie okuliarov Ti prospelo a zvýšilo počet tvojich obdivovateľov."

"Ony sa chichocú, pretože viac nenosím okuliare?" neveriacky zvolal Harry.

"Nie," Hermiona potriasla hlavou. "V skutočnosti je to menej o Tebe a viac o profesorovi Snapovi."

"Snape?" Ron a Neville naraz vykríkli. Seamus sa začal dusiť tekvicovým džúsom, ktorý práve pil a Dean ho búchal po chrbte, aby mu pomohol.

"Dobre," Hermiona sa trochu zavrtela na mieste. "Pozri sa Harry, prvýkrát, keď si si vzal profesora Snapa každý na vás dvoch pozeral a myslel si čo na ňom vidíš. Teraz si všetci myslia, že máš osobnosť - - zmenili na to pohľad.

Pri pohľade na ich nechápavé pohľady znova ukázala na obrázky. "Oh, pozri, myslím si, že Viking je pekný - - ty vieš, senzačný! A každý sa zbláznil do profesora Lupina. Ale Snape vždy nosí tie čierne školské habity a teraz je oblečený v koži. A topánky. A meč." Jej líca získali ešte červenší odtieň, a usmiala sa. "Chcem tým povedať, nehovrím, že on je asi pekný alebo čokoľvek .......... Hovorím práve, že je pravdepodobne ........ vy viete ..... teplý."

"Vy si myslíte, že Snape je teplý?" Ronove modré oči sa naplnili nedôverou, nemali sebe žiadnu žiarlivosť. Podadol noviny a pozrel sa na to bližšie, Seamus a Dean sa naklonili cez jeho ramená. Neville vyzeral byť rozrušený.

Harry tam sedel ohromený, jeho ústa boli otvorené v šoku. "Hovorila si, že každý sa chichoce pretože si všetci mysleli, že som sa s ním oženil pre peniaze, a teraz si všetci myslia, že som sa s ním oženil pre jeho telo?"

Hermiona sa na moment zamyslela a potom konečne prikývla. "Áno," súhlasila skôr samoľúbo.

"Manželstvo to potvrdzuje. V poslednej dobe vyzeral celkom dobre. Myslím si, že je to jeho vlasmi. Ale tá koža, Harry. Ten kožený oblek ho spravil naj." Sama sa tvárila, ako jeho obdivovateľka.

Ron vypadal veľmi rozrušený a celkom znepokojený. Pozoroval zámerne Hermionu a Harry si všimol, že Hermiona sa vôbec nepokúšala skryť svoje uznanie za obrázky, na ktoré stále pozerali ostatní chlapci. "Môžem si tiež obliecť kožu." Ron zamrmlal nahnevane, ale Hermiona to skôr uštipačne odignorovala.

Harry sa opäť pozrel na ten obrázok, pokúšal sa ho vidieť reálnym pohľadom. Severus vyzeral dosť odlišne než normálne - - viac nebezpečný, ak tomu dalo veriť. A tá koža naozaj zvýrazňovala jeho telo. On vedel od začiatku, odvtedy, čo boli v manželskom zväzku, že školský habit skrýva chudé, pevné svalnaté telo. A ten spôsob, akým držali jeho svalnaté stehná..... Harry sa našiel, ako v ňom vzrastá teplo nad tou myšlienkou.

Zrazu ho napadla hrozná myšlienka. "Ach, bože," nariekal. "Ak sa oni chichotajú na mne celý deň, čo si asi myslia, že robili na Snapových hodinách?"

Mohol si predtaviť, akú náladu mal ten muž - - obzvlášť po tom katastrofálnom ráne a vplyvu neskroteného vlkodlaka. Bol vďačný, že nemal dnes Elixíry. Na rozdiel od zvyšku študenskej populácie, musel čeliť Severusovi tento večer - - museli spať po svojom boku.

Buchol si hlavu o stôl. "Nenávidím svoj život."

-------------------------------------------------------------

Po obede sa vrátil do jeho izieb, trochu neochotne vstúpil. Ale vedel, že v ten moment ako vstúpil, že Severus tam nie je. Upokojený, že nemusí pozerať do tváre muža, posadil sa pred kozubom k svojej úlohe, ale bez Rona a Hermiony, ktorí by mu robili spoločnosť, jeho myseľ sa začala túlať iným smerom.

Myslel na Remusa, ktorý bol stále pripútaný reťazami k posteli v nemocnici, na Siriusa s nádejou, že je bezpečný v Zimných krajoch, nepozerajúc sa na udalosti, ktoré sa chystali rozvrátiť jeho život. Myslel na Severusa a ten boj, ktorý mali ráno.

"Chránil som Ťa svojím životom, riskoval som každý rok kvôli Tebe," Severus mu povedal. Úprimne si myslel, že Harry bol tak slepý, aby nevedel o všetkých vecia, ktoré pre neho spravil? Ten muž sa s ním oženil, pre boha, len aby ho ochránil pred Ministerstvom. Pravdepodobne na to zabudol.

"Počas štyroch mesiacov som Ti poskytol domov, dal som Ti všetko, čo si chcel." Severusov hlas sa zdal posmešný. Predpokladal napokon, že on nič nedal na oplátku Severusovi. Čarodejnícky svet mal určité pravidlá o peniazoch a o dekóre správania. Pre akýkoľvek dôvod, tá úloha Harryho v tejto hre na manželstvo, mu neumožnila dať čokoľvek späť. Dokonca nemôže platiť za svoj osobný majetok bez porušenia staromódneho zmyslu pre česť, do ktorého ho Severus prinútil.

Pokúšal sa byť dobrý, pokúšal sa dodržiavať ten mužský spôsob čo najviac. Rýchlo sa rozhliadol po izbe, ktorá odhalila len málo jeho osobných vecí, ktoré boli utlmili výraz Severusovej obývacej izby. Mal nápad, že si sem dá pár fotografií, ale rozhodol, že fotografia Záškodníkov a jeho matky by pravdepodobne nebola tým, čo by Severus ocenil vo svojom dome. Napriek tomu, tu bol dôkaz je jeho prítomnosti v žalároch. V rohu izby pri dverách bola po väčšinu dní jeho metla, namiesto toho, aby bola zatvorená v jeho kufri. Hedviga mala vlastné bidlo blízko ohňa, hoci preferovala soviu voliéru, keď prišli na Rokfort. Ale nemyslel si, že znamenal veľa v mužovom živote.

Držal sa od jeho spôsobu života čo najviac mimo - - prinajmenšom najprv. Trávil svoj voľný čas v Chrabromilskej veži, zdržal svojich priateľov mimo ich izieb. Ale po čase, akoby sa zdalo, že Severus sa teší z jeho spoločnosti - - alebo prinajmenšom ho už nenávidel tak veľmi. Harry začal tráviť svoj voľný čas počas večerov viac a viac s ním. Ale možno sa mýli. Možno ho ten muž len toleruje, kvôli úlohe ktorú mu dlhoval ako jeho manžel? Možno Harry bol naozaj uzavretý, rozmazaný spratok, ako ho vždy Severus obvinil?"

Vyložil si unavené nohy na gauč a rukami oblapil svoje nohy, neuvedomil si, že sa skrútil ako lopta, keď pocítil vlnu biedy, ktorá ho naplnila. Nemal by sa starať, hovoril sám sebe. Ale Sirius bol preč, Remus musel byť niekde zatvorený, a on sa zrazu cítil veľmi osamotený. Nemal by sa zaoberať tým, že sa na neho Sirius hnevá, že sa o neho nestará. Pred pár mesiacmi sa o neho vôbec nestaral, predtým než sa stalo toto. Ten muž o neho nikdy nedbal - - nenávidel ho počas všetkých predchádzajúcich rokov. Opakoval mu to neustále, a Harry mu to vracal s rovnakou láskou. Ale akokoľvek mu teraz Severus povedal, že ho nenávidí, bola pre Harryho rozporuplná.

Bolo to len pred dvomi nocami, čo sa vyšplhal do postele po jeho boku v Zimných krajoch a pýtal sa ho, či sa na neho hnevá - - mal pocit, že opäť vrátil k tomu pocitu osamelosti, naspäť do problémov? A Severus bol taký láskavý k nemu tej noci - - dokonca jeho účes bol jemný, jednoducho ho to ubíjalo. Nechcel sa vrátiť k tomu spôsobu života predtým.

Zrazu sa rozhorel oheň, ktorý prerušil jeho myšlienky. Dumbledorova hlava sa objavila v ohni a Harry sa s očakávaním postavil. "Tu ste, môj chlapče," povedal mu láskavo. "Mohli by ste priniesť svoj neviditeľný plášť do nemocnice? Musíme sa hneď postarať o určité záležitosti."

"V poriadku, budem tam," prisľúbil Harry a potom sa hnal do spálne pre neviditeľný plášť do kufra.

Pozrel na hodiny, keď opúšťal izbu. Sedel v kresle dlhšie než sa domnieval. Bolo tesne pred večierkou. Zvyšok študentov bol už v bezpečí svojich fakúlt na noc. V sieňach bolo ticho, keď smeroval k nemocnici, opúšťal žaláre smerom hore z bytu preč zo Slizolinovho teritória. Profesorka McGonagallová čakala pred nemocnicou na neho. Usmievala sa na neho pochmúrne, keď sa blížil a chytila ho za rameno, akoby ho nechcela pustiť ďalej. Obaja vstúpili do hlavného oddelenia a nasmerovali si to k súkromnej miestnosti. Dumbledore, Madam Pomfreyová a Severus čakali pred zatvorenými dverami, nikto z nich nemal snahu vstúpiť.

"Vysvetlil som najskôr situáciu Remusovi," Dumbledore oznámil Harrymu. "Súhlasil, že vypije ten elixír, ale obávam sa, že mu ho budete musieť podať vy."

"Ja?" zvolal Harry s prekvapením.

"Stane sa príliš rozrušeným, keď sa k nemu blíži niekto iný," Dumbledore vysvetlil. "Vy ste povedali, čo hovoril toto ráno, sedeliste po jeho boku, keď sme vstúpili do miestnosti. On sa zdal dosť pokojný práve s vami po svojom boku. Podozrievam toho vlka v jeho vnútri, že na vás reaguje ako na rodinu, pričom na vás nereaguje tak prudko, keď ste nablízku."

"Čo mám spraviť?" Harry sa spýtal nervózne, hľadajúc Severusa, ktorý držal v ruke malú sklenenú fľaštičku plnú tmavofialovej tekutiny. Ten muž nevyzeral šťastne z tejto situácie, ale odovzdal mu elixír s trocha rezignovaným spôsobom.

"Je to dosť jednoduché," oznámil Harrymu. "Musíš mať istotu, že to všetko vypije. Lej mu to priamo do jeho úst - - ale buď opatrný v prípade, že by sa ťa pokúsil pohrýzť."

"Pohrýzť ma?"

"Nie je tu žiadne riziko infekcie lykantropie," Madam Pomfreyová ho uistila. "Je nákazlivý len keď je vo vlčej forme. Ale ľudské uhryznutie je veľmi nechutná ľahostajná vec. Majte svoje prsty dosť vzdialené od jeho zubov - - bola by som veľmi nerada, keby som svoj večer musela stráviť znovupripájaním vášho palca."

"Dobre, my budeme stáť pri dverách s pripravenými prútikmi," Dumbledore vysvetlil. "Budeš v bezpečí!"

Ale Harry nebol znepokojený sebou. Nechcel myslieť na to, že ho Remus zraní - - nenávidel tú myšlienku, že sa chystali dostať toho muža do magického spánku a zamknúť ho preč v Tajomnej komnate na nevie ako dlho. Ale vedel, že to bola tá najbezpečnejšia vec pre toho muža, musel to urobiť.

Podal svoj neviditeľný plášť McGonagallovej a potom prikývol Dumbledorovi. Muž sa na neho povzbudivo usmieval a potom otvoril dvere do izby. Harry vkročil.

Remus vyzeral vyčerpaný - - to bola prvá vec, ktorú Harry zaznamenal, keď sa blížil k posteli. Jeho oči boli stále žlté a chladné, ale teraz naplnené neovládateľnou zúrivosťou a zúfalstvom, ktoré zasiahli Harryho srdce. Mohol vydieť červené fľaky okolo mužských zápästí, keď bojoval s putami, ktoré boli vyplnené, aby ho chránili. Harry nenávidel tú myšlienku, že stávil celý deň zúfalým bojom - - bojom, aby sa vrátil k Siriusovi. A nenávidel myšlienku, že o tom bude musieť povedať svojmu krstnému otcovi - - to by Siriusa zabilo.

"Harry," Remus potichu zašepkal a jeho hlas chrčal, sotva počuteľne. Harry si predstavil, ako surovo kričal. "Povedz mu, že ľutujem," prosil. "Povedz mu, že ľutujem, Harry."

"To bude v poriadku, Remus." Harry prisľúbil. "To bude v poriadku. Na chvíľku zaspíš. A keď sa zobudíš, my budeme mať ten elixír, ktorý pre Teba chystáme. A Sirius bude s Tebou."

Ale akúkoľvek nádej mohol ten muž ráno mať, zdalo sa že už zmizla, jeho oči nič nenaznačovali.

"Povedz mu, že ľutujem," šepkal potichu znovu.

Harry mu to prisľúbil a vytiaho zátku z Dúšku živej smrti. Na moment Remus chvíľu znova bojoval prudký boj s putami, ktoré ho držali, a Harry zadržal dych, keď čakal, aby sa zastavil. Napokon sa zrútil únavou, a Harry starostlivo držal ten elixír mimo neho. "Musíš piť, Remus," povedal mu. "Prosím ťa, vypi to."

A či Remus pochopil alebo bol zúfalo smädný, ten muž otvoril svoje pery a umožnil Harrymu, aby mu nalial ten elixír do úst. Trhane prehltol, a silná triaška zachvátila jeho telo. Vzrástol, jeho telo zaplavil pokoj. Pozrel s úžasom hore na Harryho, jeho oči boli sotva ľudské. Neschopný zastaviť sám seba, Harry sa dotkol mužových vlasov, odhrnul tie medovo zafarbené vlasy z mužovej unavenej tváre. Našiel veľa šedivých vlasov napriek jeho mladému veku. Remus si povzdychol a jeho oči sa pomaly zatvorili. Zhlboka pomaly vydýchol a potom prestal.

Harrymu trvalo moment, kým si uvedomil, že muž už nedýcha a vlna hrôzy ho naplnila. "Remus!" kričal s hrôzou. Ten elixír ho mal uspať, nie zabiť ho! Ale on nedýchal, vôbec sa nehýbal.

"On nedýcha!" otočil sa v panike, hľadajúc pomoc a ucítil teplé ruky na svojich ramenách, ktoré ho uchopili, Madam Pomfreyová a Dumbledore sa presunuli do izby.

"Všetko je v poriadku, Harry," tichý hlas ho upokojoval. Severus bol tam, stále ho držal, hovoril zľahka do jeho ucha a upokojoval ho. "Ten Dúšok živej smrti zastaví všetko, pamätaj. Zastaví to jeho srdce a jeho dych. On len spí, nie je mŕtvy."

Madam Pomfreyová mávla svojím čarodejným prútikom nad Remusovým telom a potom prikývla všetkým v izbe. "Je v poriadku," oznámila a Harry sa s úľavou prehol, cítil Severusove ruky na svojich ramenách, ktoré ho pokojne držali.

S mávnutím svojho čarodejníckeho prútika Dumbledore oslobodil Remusa z pút, ktoré ho držali, a Madam Pomfreyová začala na chvíľu ošetrovať jeho zranenia na koži, ako on bojoval proti putám. A potom Dumbledore použil Mobilicorpus a Remusove telo plávalo vo vzduchu, sťahovalo sa smerom ku dverám. Harry sa striasol, pamätal si kedy naposledy použil toto kúzlo - - on nasmeroval líniu krvavých mŕtvol späť do Bifrost Hall. To porovnanie ho netešilo. Remus nebol mŕtvy, pripomenul sám sebe.

Akonáhle boli mimo nemocničného krídla, profesorka McGonagallová prevesila Harryho neviditeľný plášť cez Remusovo telo, aby bol ukrytý, pred každým, kto sa mohol ešte potulovať po hrade.

"Ste pripravený zobrať nás dole do komnaty, môj chlapče?" Dumbledore sa spýtal Harryho. Harry prikývol, hoci cítil, že si dôveruje oveľa menej než predtým. Zatiaľ, čo vedel, že je toto tá najbezpečnejšia vec pre Remusa, nevedeli si predstaviť toho muža samého tam dolu v komnate. Nemohol prestať myslieť na to, čo bolo napísané na stene krvou počas druhého ročníka - - "jej kostra bude ležať v tej komnate navždy."

Všetci sa ticho presúvali cez stmavnuté siene Rokfortu, všetky portréty boli podozrivo bez svojich obyvateľov. Harry ich viedol na druhé poschodie do dievčenských záchodov a akonáhle boli vo vnútry zasyčal rozkazom kohútikom, aby otvorili vstup do komnaty. Ani McGonagallová ani Pomfreyová neboli s nimi naposledy, keď išli do tej komnaty a obe ženy v šoku vydýchli, keď sa výlevka otvorila a odhalila vstup v zemi. Harry videl, ako Madam Pomfreyová použila tajný znak proti zlu, keď hovoril v Parselčine.

Skôr ako riskovali skĺznutie dole tunelom, Dumbledore a McGonagallová ich všetkých levitovali dole do hlavnej jaskyne. Potom pod svetlami viacerých lumos kúziel zamierili cez tú jaskyňu smerom k tým hadím ochranným dverám, ktoré viedli do hlavnej siene. Prešlo len niekoľko dní, keď tu boli so Siriusom, Remusom, Ronom a Hermionou - - ale zdalo sa to veľmi ďaleko. Tento raz tento výlet vyvolával ďaleko chmúrnejší pocit. Harry bol len vďačný, že obrovská mŕtvola baziliska bola preč - - láskavosť pre Severusa. Ten obrovský had sa tu nenachádzal, bol uchovávaný pre elixíry v jednom zo Severusových súkromných laboratórií.

Rozhodli sa zobrať Remusa do malej súkromnej knižnice, kde našli všetky tie knihy. Police boli teraz prázdne - - Remus, Severus a Dumbledore upratali toto miesto. Ale izba bola stále zaistená, čistiace kúzlo bolo viditeľné, odstránilo prach a zápach.

Akonáhle tam boli, McGonagallová transfigurovala jeden Dumbledorov citrónový cukrík na veľkú psteľ a oni jemne umiestnili Remusa na ňu, odstránili neviditeľný plášť. Madam Pomfreyová ho zase skontrolovala, konštatovala, že je v poriadku.

"Čo sa stane keď bude spln?" Harry sa spýtal. "Bude sa meniť ako vždy?"

"Nie," Severus ho informoval. "Nič nenaruší Dúšok živej smrti, až pokým nebude hotový protijed."

"Môžeme ho po splne skontrolovať, aby sme mali istotu, že je v poriadku," povedala Madam Pomfreyová Harrymu. "Bude v poriadku. Nie je prvým vlkodlakom, ktorý užil Dúšok živej smrti."

"Môžeme tu nechať pre neho svetlo?" spýtal sa Harry Dumbledora, nenávidel myšlienku, že by mal byť zatvorený v temnote.

"Samozrejme, Harry," Dumbledore ho uistil, a mával svojím čarodejníckym prútikom. Malý stôl s lampou sa objavil pri posteli - - zlatý kruh vo vnútri lampy vyžaroval mäkké teplé svetlo. Dumbledore tiež vyčaroval ohrievacie kúzlo v izbe, Harry mohol cítiť ako ním prechádza zima. "Bude v poriadku, Harry."

Harry prikývol, a posunul sa dopredu, chytil jednu Remusovu ruku. Necítil žiadny pohyb na jeho koži, a to ticho bolo neľudské. "My sa vrátime, Remus," potichu zašepkal, zľahka stláčal jeho ruku s jemnosťou. Ale Remus mu neodpovedal, nevnímal svet okolo seba.

Vrátili sa potichu do hradu, ponorení do myšlienok. Keď Harry konečne zapečatil dvere na komnate, nemohol hádať, ako dlho to bude trvať, kým sa budú schopní vrátiť a zachrániť toho vlkodlaka. S nádejou, že príde deň, kedy nájdu liek na Lykantropiu a Sirius bude po jeho boku.

Rozdelili sa, keď prišli na chodbu na druhom poschodí a Harry a Severus ticho pokračovali do žalárov. Akonáhle boli vo svojich izbách, Severus zapálil oheň s mávnutím svojho čarodejníckeho prútika a potom sa hneď presunul do svojho laboratória pripravovať elixír. Harry klesol do kresla pred ohňom, mal pocit, že je stratený a zmrznutý.

"Budeš potrebovať ďalší?" Severus sa spýtal, keď sa vrátil do izby. Držal malú fľaštičku - - Harry spoznal tú bledú modrú farbu Elixíru na upokojenie v sklenenej fľaši. Potriasol hlavou.

"Som v poriadku," uistil toho muža a sledoval ho, ako muž položil elixír dole. "Si stále rozhnevaný?" hádal. Napriek tomu, Severus bol krajší ako predtým, upokojoval ho, keď mal panický strach o Remusa. To mu dalo určitú nádej, že veci sa vrátili do normálu.

Severus sa zamračil pri tej otázke. Nie presne rozhnevaný," odpovedal. "Skôr ....... mrzutý, predpokladám. Teraz keď Lupin spí a je preč od nás, verím, že veci sa vrátia do normálu." Klesol do kresla oproti Harrymu. Harry hľadel do tancujúcich plameňov, cítil ako muž študuje jeho tvár. "Si v poriadku?"

Napriek teplu z ohňa sa Harry chvel. Ale prinútil sa prikývnuť na súhlas.

Severus chvíľu nič dlho nehovoril, ale uprene hľadel do Harryho tváre. "Čo si tým myslel ráno?" konečne sa muž spýtal, jeho hlas bol nízky a mierny. "Keď si povedal, že tam nič predtým medzi nami nebolo?"

Harry si prešiel rukami po vlasoch a potom si svoje unavené nohy položil hore do kresla, skrútil sa kvôli teplu a komfortu. "Bolo to hlúpe," odpovedal, pozeral sa na muža. Cítil sa skľúčený, jeho emócie boli chaotické. Možno by si predsa len mal zobrať Elixír na upokojenie. Jednako cítil, že musí Severusovi odpovedať. "Ja viem, že premýšľaš o tom vo svojej hlave, ako so mnou máš zaobchádzať - - alebo nie konkrétne o mne, ale tvojom manželovi, ktorým by som v skutočnosti mal byť. Je to písané niekde v dole v knihe etikety. Ty máš názor o tom, čo môžeš, ale nepovedal si mi o tom. Do pekla, ty si sa mi ospravedlnil prvú noc, čo sme boli zosobášení." Harry sa usmieval pri tej spomienke. "Myslím, že som si myslel, že mi to bude vadiť. Mal si pravdu: Som uzavretý. Povedal som, čo som povedal - - že tam nič medzi nami nebolo - - pretože som si myslel, že si ty si to chcel povedať skôr, predtým než sa toto všetko stalo, predtým než sme boli v manželskom zväzku."

Pozrel potom hore do Severusových tmavých očí, nevedel, čo si má myslieť o tom výraze na mužovej tvári. Nič nevyjadrovala, všetky svoje emócie starostlivo držal pod kontrolou a tak Harry nevedel, či to vôbec malo zmysel, čo povedal. Pravdepodobne nie, ale on to každopádne spracovával. "Mýlil som sa," Harry povedal. "Pretože si nevedel - - pretože Ti to bolo jedno, vadilo Ti na mne niečo iné, niečo sebecké. Ale ja chcem, aby si vedel, že viem, čo si pre mňa urobil - - stále si riskoval svoj život, všetky veci, ktoré si mi dal, všetky obete, ktoré si urobil. Ja viem."

Hary vedel, že bolo dôležité, aby to Severus pochopil a pocítil to zovretie, kvôli slovám, ktoré sa pokúsil vyjadriť. "Sirius sa ma pýtal, či s ním nechcem žiť," povedal mu, pamätal si na to prvé stretnutie, keď stretol Siriusa v treťom ročníku. Severus bol pohnutý pri tejto pripomienke, a Harry rýchlo pokračoval, aby mu zabránil povedať niečo pohŕdajúce o jeho krstnom otcovi, pretože to nebolo vôbec o Siriusovi. "On mi chcel dať domov, ale nikdy mu to nebolo umožnené, veci nikdy neboli premyslené. Ako sa to len môže zdať ironické, ale ty si jediná osoba, ktorá mi dala reálny domov, znamená to pre mňa veľa. A ľutujem, ak som ťa rozhneval."

Severus sa zhlboka nadýchol, a potom sa naklonil vo svojom kresle, jeho pokojné ruky si položil krížom cez stehná, keď zámerne pozeral na Harryho, akoby sa pokúšal spracovať to, čo práve hovoril. Dlho nič nehovoril, jeho vyjadrenie bolo stále nečitateľné, ale zdalo sa, akoby niečo hľadal v Harryho očiach. V tom čase sa Harry cítil emocionálne vyčerpaný, a nevedel čo si má viac myslieť.

"Čo to bolo?" Severus sa spýtal potichu. "Tá sebecká vec, o ktorej si hovoril, ze sa mi vadí?" Harry si ťažko povzdychol, mal vo svojom vnútri divný hlad. " Že Ti vadí, že som to bol ja - - nebola to tvoja úloha, pretože som bol ten Chlapec, ktorý prežil, alebo tvoj manžel, alebo že som to bol práve ja, práve Harry."

Niečo sa zjavilo na Severusovej tvári, určitá tvrdá emócia, ktorá preletela mužovými očami. "Harry," povedal zľahka, jeho hlas bol ako teplý zamat. "Úloha bola tá posledná vec, na ktorú som myslel, keď som išiel do Zimných krajov po Teba."

Nebolo to presné potvrdenie priateľstva, ale bolo to niečo - - niečo viac, než mal Harry predtým. Niečo čo sa ho dotklo vo vnútri. Iskra tepla, jasná a plná nádeje, zaliala tú prázdnotu vo vnútri Harryho, a pokúsil sa na toho muža usmiať, neistý ako mu odpovedať. Keď mu Severus vrátil úsmev, Harry sa usmieval, oprel sa späť do kresla, uprene hľadel do znova do ohňa. Cítil akoby tá ťažoba bola zdvihnutá z jeho ramien - - aj keď len dočasne. Dobre, možno napokon nebol sám. Možno nikdy nebol.

-----------------------------------------

Autorská poznámka: Ďakujem Vám všetkým za vynikajúce pripomienky! Som rada, že ste sa mnohí tešili z toho Harryho rozhovoru so všetkými. Bolo to pekné napísač to do pokojnej kapitoly potom, čo sa všetky závažné veci objavili v predchádzajúcich kapitolách. Niekedy musíte nečinne sedieť a pozerať na tú reakciu zbytku sveta. Harry potreboval moment, ktorý by zachytil jeho náznak - - to je to, prečo sú Ron a Hermiona neoceniteľní.

Moje riešenie Dracovej otázky bude v nasledujúcej kapitole.