62. kapitola – Stonehenge

V priebehu denných hodín, bol Stonehenge poväčšine preplnený turistami z celého sveta. Ale v tú noc, bolo miesto bez muklov, tie rozsiahle pláne a obrovské trávou pokryté mohyly, ktoré bodkovali zem, ktorá bola pokojná okrem zvuku vetra. Bola tam diaľnica, ktorá bežala neďaleko miesta, ale tá bola neobvykle prázdna, a tých niekoľko muklov šoférujúcich autá, nikdy nepozreli smerom k tomu starovekému monumentu. Muklovské parkovisko bolo celkom tiché a noční strážcovia zaspali.

Ale bol to monument sám o sebe, ktorý prekvapil Harryho najviac. Videl fotografie zo Stonehenge, ale tento vyzeral ako niečo, čo neočakával. Neboli to staroveké ruiny zobrazené na fotografiách. Práve ako Rokfort, ktorý sa zdal byť zrúcaninou pre muklov, Stonehenge bol rovnaký. Ale pre Harryho, že to bolo prestavané, všetky kamene naspäť na správnych miestach, nedotknuté a silné. Tenké lano, ako bariéra, ktorá obiehala monument a zabraňovala muklom chodiť naprieč starovekým, hlineným násypom, ktorý obklopoval kamene bol preč, a priekopa, ktorá lemovala násyp, bola teraz lemovaná horiacimi fakľami v ohnivom kruhu, ktorý rozžiaril tie kamene s blikaním svetiel.

Harry okamžite cítil priťahovanie smerom k tej obrovskej päte skaly v kruhu, ktorá tam bola zlomená do pozemného násypu, akoby naznačovala vstupný bod do kruhu. Urobil krok smerom k tomu, iba aby si okamžite všimol, že Dumbledore urobil krok v opačnom smere. Boli tam iní čarodejníci a čarodejnice, ktorí prichádzali, všetci sa presúvali k rôznym pozíciám v tom kruhu. Keď sa Harry neisto pozrel na Dumbledora, starý muž sa na neho práve usmieval. "Choď ďalej, môj chlapče," vyzýval, kývol smerom k päte skaly. "Musíme každý zaujať miesta, určené pre nás."

Melancholická nálada pretekala cez Harryho, keď si uvedomil, čo tým Dumbledore myslel. Bol v tom napokon sám - - jeho miesto sa odlišovalo a musel pokračovať sám z tohto bodu ďalej. Dumbledore sa dostal k nemu a stlačil mu ruky. "Ja neviem, čo sa budeš učiť túto noc, Harry," povedal pokojne, jeho modré oči boli neobvykle jasné, za jeho okuliarmi. "Ale nie si naozaj osamote. Všetci, ktorí ťa ľúbia, sú stále s tebou. Nezabudni na to."

Prikývol, Harry stlačil tú starú, mužskú ruku predtým než ju pustil a otočil sa preč. Zvon zvonil hlasnejšie a kruhový vstup ho volal.

Vzdialenosť k päte skaly, bola dlhšia než hádal, obvod vonkajšieho kruhu bol oveľa väčší než predpokladal. Hlavný kamenný kruh, bol sám o sebe ďaleko menší. V poblikávajúcom svetle fakieľ mohol vidieť mužov a ženy zaberajúce miesta pozdĺž vonkajšieho kruhu, stáli vo svetle fakieľ a žiarili okolo v bázni, keď ich šľahal nočný vietor. Nemohol si pomôcť, ale čudoval sa, čo to všetko znamenalo, že tu robil - - Dumbledore veril, že sa bude niečo učiť.

Keď kráčal, jeho oči boli priťahované k veľkému tieňu z mohyly, na vzdialenej strane muklovskej cesty. Cítil, že sa chveje, keď na to civel, a prihodilo sa mu, že zatiaľ čo toto bolo miesto moci, bolo to taktiež miesto smrti. Vysoko nad jeho hlavou, na nočnej oblohe, videl krúžiace čierne obrysy dvoch havranov, uvažoval, ako sa dostal na takéto miesto.

Zatiaľ, čo oči muklov boli uprené k päte skaly, bola iba malá kríza slabosti v zemi. Harry mal jasne označenú cestu k rozdrveným bielym kameňom. V tú chvíľu, keď sa postavil hore, ucítil chvenie energie pohybujúcej sa cez jeho telo a o chvíľu uvidel žiariacu siločiaru mimo všetky smery z toho stredu obrovského monumentu, ako horiacu pavučinu na zemi.

Chvel sa a pritiahol si tesnejšie jeho plášť okolo ramien. Vzduch bol chladný a sladký, pach trávy a vzdialený dážď, ho obklopili. Nad hlavou obloha, bola osvetlená jasnými hviezdami, žiadna z nich nemala stlmený jas muklovskými svetlami. Stojace kamene boli temné v mesačnom svetle, svetlo fakieľ tancovalo na ich povrchu.

Sníval o tomto, uvedomil si, o tých siločiarách. Mohol ich teraz cítiť hlboko v jeho kostiach a rozumel, že oni jednoducho nekrižovali celé Anglicko, ale skôr obiehali zem, pripojili sa ku všetkým veciam dokopy. Na krátky moment cítil, že sa pripojil ku všetkému, k všetkým veciam minulým a súčasným, zjednotený v poli mágie. Uvažoval, či to znamenalo to, čo sa mal naučiť?

Stál tu, v neistote osvetlený mesiacom, v tieni päty skaly a pozeral s úžasom na kamene pred ním. Po jeho pravici a po jeho ľavici, vinúc sa pozdĺž obrovského pozemného násypu, boli čarodejníci a čarodejnice, všetci stáli v tichosti, čakali na neho, v perfektnom obrovskom kruhu.

Teraz pociťoval energiu tečúcu cez zem, zaznamenal niečo iné. Cítil, že polkruh po jeho pravici bol ďaleko odlišný než polkruh po jeho ľavici. Chcel roztriediť ten pocit okamžite ako dobro a zlo - - muži a ženy po jeho pravici boli dobro, a tí vľavo boli zlo. Zistil, že jeho oči vyhľadávajú to poblikávajúce svetlo fakieľ ľavého kruhu. Bolo tam niečo vzdialené. Pravý kruh bol skoro plný - - viac ako sto čarodejníkov a čarodejníc stálo čakajúc na neho s niekoľkými porušenými bodmi v kruhu, kde mohol niekto chýbať. Ale na jeho očiach, ľavý kruh vyzeral vo veľkej miere prázdny - - len niekoľko mužov a žien linkovalo cestu.

Odmietli prísť, Harry uvažoval. Tam v strede toho polkruhu, mohol vnímať tienistú postavu a striasol sa pri tej predstave. Voldemort bol tu - - práve na neho čakal. Ale pre istý neznámy dôvod prišiel sám. Bolo tam tak málo temných čarodejníkov na svete, ktorí zanechali volanie?

A predsa polovica toho kruhu sa necítila prázdna - - kdeže. Žiarila toľkou energiou, ako pravá strana.

Harry sa zmätene zamračil. Bolo tam niečo, čo nedokázal pochopiť. Pozeral sa doprava - - tak veľa dobrých čarodejníkov. A predsa sa mu to nezdalo správne - - mohol pravdivo zoradiť moc, ktorú vnímal z tejto strany, ako dobrú? Odlišnú áno, alebo pravdupovediac, celkom dobrú? Zmätok sa víril okolo jeho mysle.

A potom zvon stíchol, zvonenie sa konečne zastavilo a Harry cítil, že svet zadržal dych. To volanie skončilo - - tí, ktorí prišli, už prišli. Čakali na neho, a teraz rozumeli, že on bol určený viesť tento kruh, chápal, že bude čeliť každému z nich, kto odpovedal na volania, súdiť a bude súdený.

Nebolo žiadnej sily na zemi, ktorá by mohla zapríčiniť, aby si Harry vybral ľavú stranu ako prvú, takže sa otočil okamžite po jeho pravici a potom vykročil dopredu, začínal dlhú cestu okolo hlavnej kružnice, učiac sa čokoľvek to malo znamenať, že objaví.

Nepoznal prvého muža, ktorého stretol - - starý čarodejník, ktorého oči sa otočili bielou slepotou. Ale v tej chvíli, keď sa Harry pred ním zastavil, cítil mužovu moc. Silnú a starovekú, tento čarodejník bol vplyvný konať s vypočítavosťou, jedna z elít ich sveta. Napriek slepote sa usmieval na Harryho a povedal mu jeho meno. Harry sa pohol k ďalšiemu miesto v kruhu.

Jedného po druhom, Harry pozdravil tých čarodejníkov a čarodejnice, ktorí na neho čakali. Na to, aby málokto porozumel teraz, kto bol pozvaný - - práve ako študenti Rokfortu, boli najsilnejší z ich generácie v Anglicku, títo ľudia, boli tí najsilnejší čarodejníci a čarodejnice na svete. Všetci títo ľudia boli ako Dumbledore - - mladí a starí rovnako - - všetci vyžarovali silnú energiu, že si to priemerný čarodejník alebo čarodejnica nemohli dokonca predstaviť.

Prišli zo všetkých častí sveta a viac menej hovorili dostatočne anglicky, aby povedali Harrymu, kto sú a odkiaľ prišli. A Harry si bol istý, že keby vyslovil pochybnosti ohľadom ich neodmysliteľnej dobroty - - viac ako jeden muž, alebo žena mali vo svojich očiach pohľad alebo nádych, ktorý zanechal v Harrym pocit nepokoja alebo nedôvery. Možno by bolo najlepšie, pomyslel si, zaradiť ich do kategórie čarodejníkov svetla - - ale svetlo nemuselo nevyhnutne znamenať dobro.

Nie všetci boli cudzinci. Spoznal Nicolasa Flamela vo chvíli, keď sa zastavil pred ním - - starobilý muž vyzeral, ako jeho obraz na čokoládovej žabke. Flamel šťastne potriasol Harryho ruku, keď sa predstavil. "Tak ľutujem všetky problémy s mojou skalou, drahý chlapče," starý muž sa ospravedlnil. "Keby som vedel, že spôsobí toľko veľa problémov, bol by som ju zničil stáročia predtým."

Harry ho uistil, že nepociťuje nenávisť.

Tiež bol medzi tou skupinkou pán Olivander, ktorý ho obdaroval tajuplným úsmevom, keď povedal, "Nehovoril som, že by sme od vás mohli očakávať veľké veci, pán Potter?" Zdal sa extrémne potešený pri potvrdení jeho tvrdení.

Zistil, že sa usmieva, keď spoznal Nevillovu babku, Augustu Longbottomovú v skupine, a jeho úcta k tomu nemotornému Chrabromilčanovi, značne stúpla. Zdalo sa, že Neville pochádzal zo značne silnej rodiny a mohol by sa v jeden deň zbaviť jeho neistoty. Stará žena pozdravila Harryho s prekvapivým, súhlasným úsmevom a prikývla hlavou uspokojene. "Dokážeš to," rozhodla a Harry si nemohol pomôcť, ale cítil sa vďačný za jej postoj.

Dumbledore stál v presnom strede toho kruhu, a teraz, keď Harry mohol vnímať a cítiť silové hladiny týchto čarodejníkov, porozumel presne skutočnému miestu riaditeľa Rokfortu na tomto svete. Nebolo nikoho silnejšieho, než riaditeľa na tejto strane, a on cítil hlboko dolu v jeho kostiach, že tam nie je nikto tak dobrý, ako riaditeľ. Chvíľu váhal, keď sa blížil k nemu a hodil skrátka neskolene, pohľad naprieč obrovským kruhom na vzdialenú stranu, kde čakala Temnota. Voldemort stál priamo oproti Dumbledorovi, jeho protipól vo všetkých veciach. Harry sa otriasol pri tej predstave.

"On a ja sme rovnakí, môj chlapče," Dumbledore mu povedal, keď videl kam smeroval jeho uprený pohľad.

"Musíte byť," Harry argumentoval.

Ale Dumbledore pokrútil hlavou. "Pochopíš, keď sa dostaneš na tú stranu."

Harry sa zachvel pri tej myšlienke - - nechcel prejsť na tú stranu. Zdalo sa to šialené, aby to urobil - - postaviť seba, samého priamo do Voldemortovej cesty. Dokonca aj prítomní čarodejníci a čarodejnice, najsilnejší na svete, sa pozerali na tú vzdialenú stranu obozretne, nervózne. Ale Dumbledore sa práve upokojujúco usmieval na neho. "Dnes večer nebude žiadne násilie," pripomenul mu. "Mágia, ktorá nás všetkých zavolala je staroveká a silná - - nedovolí, aby toto miesto bolo znesvätené."

Harry neochotne prikývol a pokračoval znovu v chôdzi, aby dokončil posledné diely kruhu svetla.

Poznal niekoľkých čarodejníkov a čarodejnice len po mene - - prekvapivo, mnoho z nich mal na Čokoládových kartičkách, a považoval to za bizarne zábavné, že niečo tak doslova hlúpe bolo, Kto je kto v Čarodejníckom svete.

Jedna čarodejnica, obzvlášť upútala jeho pohľad - - mladé dievča, možno nie viac ako pätnásťročná. Bola úžasne krásna, s ebenovými vlasmi a exotická, kávovo zafarbená pokožka, nebola bežná v Británii. Jej oči boli prekvapujúco zelené, niekoľko odtieňov bledšie než jeho vlastné, rozžiarili potešením, keď sa konečne zastavil pred ňou. Jeho oči boli priťahované k ťažkému náhrdelníku, ktorý nosila zavesený okolo jej pliec - - bol zhotovený zo zlata a mozaiky z ultramarínu a iných drahých kameňov. Veľký zlatý ankh visel z toho a odpočíval na jej hrudi. Vedel hneď, že to bol ten súčasný faraón Egyptu Nitrocris.

Ona sa na neho usmievala a vzala jeho ruku medzi svoje vlastné, držala ich krátko. "Musím vám poďakovať, Harry Potter," povedala, znepokojila ho jej slovami.

"Poďakovať mi?" Harry sa zamračil. Vedel, že tam boli určité rečí o nich dvoch, ktoré sa neustále pohybovali okolo, ale on nepoznal ich pôvod. Nikdy ju nevidel. Bol si istý, že by si to pamätal.

Obdarovala ho tajuplným úsmevom, videl, že tam bolo niečo tvrdé a zúrivo žiariace v jej očiach. "Som právoplatným faraónom Egypta, ale keď môj otec zomieral, prevzali ho moji strýkovia. Vládli Egyptu, nie mne. Pretože som bola žena, oni mi povedali, že by som nebola dosť silná na to, aby som vládla našej zemi - - že by ma nikto nepočúval." Pozrela skôr uštipačne okolo kruhu na iných prítomných čarodejníkov a čarodejnice. "Ale, keď sa teraz rozhliadam okolo a ja nevidím žiadneho z nich. Ani jedného z mojich strýkov alebo ich mužov, ktorí by boli volaní na toto miesto. Len ja som bola zavolaná - - len ja som mala tú moc vypočuť toto volanie. Vy ste mi ukázali, kde je moje právoplatné miesto na tejto zemi, a zajtra nastanú zmeny v Egypte. Preto máte moju vďačnosť."

S jej slovami sa prihodilo Harrymu, že toto zhromaždenie nebolo celkom o ňom - - toto nebolo o jeho učení, o jeho mieste na tomto svete. Toto bolo o nich všetkých - - všetci z nich si to práve uvedomili, akú pozíciu zastávali v hierarchii moci, a aké povinnosti boli položené na ich plecia. Boli tam vodcovia a vojenskí velitelia medzi zhromaždením, rovnako ako liečitelia a učitelia a majstri rôznych umení. V tento jediný okamžik sa pravdepodobne všetci mohli zmeniť - - trochu jemne, určite veľmi očividne ako táto mladá dievčina.

Harry sa nervózne dal do pohybu, neochotne sa blížil ku koncu toho polkruhu. Zhlboka sa nadýchol, keď zastal pred prvým členom Temného polkruhu a našiel sa, že pozerá do červených očí Vampíra. Harry sa šokovane napol, jeho telo bolo pripravené na boj, alebo útek. Keď sa muž pomaly na neho usmieval, videl zradné tesáky za jeho perami.

"Nemôžem si pomôcť, či tá zmena, ktorá prichádza môže pomôcť alebo zničiť mojich ľudí," povedal tvor.

"Zmena?" Harry sa zamračil. Vampír neurobil žiadny pohyb, aby ho napadol, a zatiaľ čo mohol vnímať, že mužova sila bola ďaleko odlišnejšia než čokoľvek, čo použil, necítil sa príliš ohrozený.

"Udalosť, ktorá napríklad naznačuje, že prichádza veľká zmena - - jedna, ktorá doslova pretvorí svet, ako sme ho poznali," Vampír odpovedal. "Niektorí hovoria, že táto udalosť ohlási koniec sveta - - alebo možno, jeho začiatok." Pozrel krátko k tmavému tieňu, ktorý čakal v strede toho temného polkruhu. "Pokúšal som sa udržať svojich ľudí mimo budúceho konfliktu, ale možno nemôžem ostať dlhšie neutrálny."

Šok otriasol Harryho telom, keď si uvedomil dopad za slovami tohto temného tvora.

Upír bol - - zlo vo všetkých príbehoch, ktoré boli už niekde povedané. A on práve oznámil Harrymu, že doteraz bol neutrálny v tomto konflikte, ako boli jeho ľudia.

"Na koho stranu sa chcete pridať?" Harry sa spýtal.

Vampírove červené oči žiarili vo svetle fakieľ. "Predpokladám, že to bude záležať na tom, ktorá strana nás požiada."

Bolo tam viac skrytého v tých slovách a Harry urobil rozhodnutie, veril, že boli tí praví - - bez kohokoľvek, kto by ho viedol, mohol konať len podľa svojich inštinktov. "Nechcem vás požiadať o nič, čo nebudete dávať otvorene." Vedel, že jeho ponuka bola ďaleko väčšia, než Voldemortova, ktorú kedy udelil mužovi.

Vampír sklonil hlavu. "Budem na to myslieť, Harry Potter."

Harry sa úzkostlivo dal do pohybu. Miesto vedľa Vampíra bolo prázdne, a predsa, keď sa zastavil pred ním, uvedomil si, že tam niečo bolo, prítomnosť, sila, a predsa muž alebo žena nezaujali to miesto. Mal pravdu - - nebolo prázdne, ale skôr jednoducho neobsadené. Bolo tam niečo, čo udržiavalo tú silu na tomto svete - -niečo, používalo túto energiu. Všimol si niečo podobné s niekoľkými prázdnymi miestami na druhej strane toho kruhu.

Dal sa do pohybu a zastavil tvárou v tvár svojmu krstnému otcovi. Sirius Black sa na neho usmieval.

"Sirius!" Harry vykríkol, pocítil okamžite, že jeho myšlienky boli vykoľajené.

Sirius pokrčil plecami skoro okúňavo. "Počul som ten zvon skôr, ako to spomenul Dumbledore, ale nevedel som, čo to malo znamenať. A nie som si celkom istý, čo robím tu na tejto strane." Pozrel obozretne smerom k tomu tieňu čakajúcemu v strede, a jeho oči stmavli hnevom. "To nie je ním, nie?" spýtal sa. "Zavraždil Jamesa a Lilly."

Zameral svoju pozornosť späť na Harryho a niečo prenasledujúce vstúpilo do jeho modrých očí. Na chvíľu vyzeral podobne ako ten muž, ktorého Harry stretol po prvýkrát počas tretieho ročníka - - zlomený a vyčerpaný z mnohých rokov v Azkabane.

"Čo robím na tejto strane Harry?" zašepkal potichu, a Harry mohol počuť strach v mužovom hlase.

Harry sa okamžite natiahol a uchopil studené ruky jeho krstného otca. Mohol cítiť tú silu tečúcu cez neho - - Sirius bol vždy silný, tak silný. Správal sa silnejšie počas posledných pár rokov, keď sa objavil zničený z jeho uväznenia. Mohol tiež cítiť, že puto, ktoré si vytvoril s Remusom zosilňovalo jeho mágiu ďalej. Ale tiež teraz pochopil, čo Draco myslel, keď povedal, že Blackovci boli Temná rodina. Mágia na druhej strane tohto kruhu bola rozumná a pokojná - - mágia na tejto strane bola emocionálna a chaotická. Ani dobrá ani zlá - - ale, ak ktokoľvek zakotvil v emóciách a zmätku, bol to jeho krstný otec.

"Neexistuje žiadne zlo v tvojom vnútri, Sirius," Harry ho uistil, usmieval sa na neho. "Nemysli si v túto chvíľu, že neexistuje žiadne zlo na tejto strane. Videl som mnoho. Som rád, že som zistil, ako dobre je vyvážené dobro na tejto strane."

Sirius sa zrazu váhavo usmieva. "Dobre, dobrá poznámka, myslím, že by sme mali byť šťastní, že je tak málo ľudí na tejto strane."

Harry prikývol a pozrel neisto na všetky prázdne miesta. Neboli obsadené - - ale nie prázdne. Zostal, ale ticho.

Sirius chytil jeho ruku predtým, než sa mohol pohnúť. "Buď opatrný," varoval ho, strelil ďalším pohľadom na Temného Pána čakajúceho uprostred. Nemohol spraviť akýkoľvek pokus, aby zastavil Harryho pred pokračovaním.

Ďalšie miesto bolo prázdne, ako jedno predtým a jedno po tom. Harry sa našiel viac a viac zmätený, keď cítil tie vlny pulzujúcej energie prichádzajúce z každého miesta. Nemali byť prázdne - - niekto vonku v tomto svete zastával tieto miesta, silní muži a ženy, nemohol si zvyknúť na ich absenciu.

Keď zastal znovu pred ďalším iným prázdnym miestom, vlna poznania ním pretekala, a s ňou prišla nová hrôza. Poznal túto silu - - vedel to všetko príliš dobre. Civel na to prázdne miesto na zemi, kde by mal stáť Lucius Malfoy, a hoci bol ten muž neprítomný, mohol cítiť jeho magický podpis tak jasne, akoby stál pred ním.

Predstava začala pretekať okolo neho, rýchlo sa presunul k ďalšiemu miesto, a potom ďalej - - spoznal tento podpis tiež. Bellatrix Lestrangeová, mala zastávať toto miesto. Rodina Blackovcov, ktorá sa zdala, že vyprodukovala dvoch ľudí dostatočne silných na to, aby stáli medzi tou elitou, a vedel, že tam môže by len jedno vysvetlenie, prečo bol Sirius prítomný, a Bellatrix nie.

Sirius nenosil Temné znamenie.

"Nie," potichu zašepkal, vydesený z toho, čo našiel, vedel, že to bolo nevyhnutné. Urobil jeden krok blízko k polovičnému bodu kruhu a chcel kričať v nesúhlase, keď dobre rozpoznal ďalší podpis. Vedel, že je dôverne známy - - bol skoro závislý na narastajúcom pocite. Mal by tu stáť Severus Snape, počítal sa medzi toto množstvo, ale Temné znamenie svietiace na jeho ruke ho popieralo.

Jeho oči sa presunuli na tieň, ktorý stál a čakal na neho - - Voldemort bol zamaskovaný a zahalený, jeho črty boli úplne pred jeho zrakom, ale Harry mohol cítiť to postupné pobavenie neďaleko muža. Tieto miesta neboli prázdne - - Smrťožrúti zastávali každú z týchto pozícií. A pretože všetci z nich boli zaviazaný Temným znamením, Voldemort udržiaval ich moc pod jeho kontrolou - - dokonca aj Smrťožrúti, ktorí sa zmenili na nepriateľov a vydali sa jeho nepriateľovi.

Väčšina z tejto strany kruhu bola prázdna - - len niekoľko bodov držali muži a ženy, ktorí nemali žiadny dôvod prijať Znamenie. Ale väčšina sily tejto strany kruhu konala celkom ako Lord Voldemort. Tých niekoľko prázdnych miest muselo patriť tiež Smrťožrútom.

"Sme rovnakí," Dumbledore mu povedal. Nemyslel tým to, že bol akokoľvek lepší než Voldemort - - pokúšal sa varovať Harryho o tom, ako úprimne bola strašne skosená rovnováha síl. Temný Pán bezmocne držal silu pohromade takmer polovice tých najsilnejších mužov a žien na svete. Aká nádej hociktorého z nich, ich dokonca spojila, niekedy ho musia poraziť?

Stál dlho na mieste, ktoré malo byť obsadené jeho manželom - - Severus vedel, čo sa dialo, uvažoval. Bol schopný počuť zvon, a predsa sa zabezpečil pred odpoveďou na to volanie? Vedel po všetky tie roky predtým, keď sa pokúsil napraviť zlo spáchané jeho otcom, že sa obetoval a prijal to Znamenie? Čo sa toho týka bol známym Smrťožrútom? Nemohol si predstaviť, že by niekto ako Lucius Malfoy vzal príležitosti zaujať jeho právoplatné miesto v tomto kruhu.

Vediac teraz, že neexistoval bod, aby sa vyhol záverečnej konfrontácii, Harry sa posunul dopredu. Vedel teraz, čo to znamenalo učiť sa, ale ako by mu to eventuálne malo pomôcť, nevedel. Ak čokoľvek z toho iba potvrdilo to, ako veľmi bol nevzdelaný, a akú malú nádej mal na výhru.

V tieni Stonehenge, zastavil sa pred Lordom Voldemortom, aby sa postavil tvárou tvár svojmu nepriateľovi. Tentoraz ho jeho jazva nepálila pri mužovej prítomnosti. Napriek nebezpečenstvu, cítil podivný pokoj, akoby bolo jeho telo skrehnuté zo všetkých šokov, ktoré zažil.

"Ahoj Tom," povedal jednoducho, odmietal použiť samozvaný titul, ktorú muž pre seba vymyslel.

"Ahoj, Harry," Voldemort odpovedal, a počul piskľavý smiech vychádzajúci spod kapucne. Nemohol vidieť mužovu tvár, ale mal podozrenie, že by to mal počítať ako požehnanie. "Konečne vidím, že rozumieš aké miesto, zastávam na tomto svete."

Harry sa striasol. "Čo si urobil je zlé - - odporné. Je to zvrátené." Temnota alebo nie, zlo alebo nie, neprítomnosť čarodejníkov a čarodejníc patriacich do tohto kruhu, a na ich ochranu z toho padla najväčšia staroveká mágia.

"Čo som urobil prinieslo mier tomuto svetu," Voldemort mu oznámil. "Keď som to urobil, nebude tam viac vojna, nikdy viac žiadny konflikt. Budem vládnuť a všetko bude také, ako by to malo byť. Večný, nesmrteľný raj."

Harry pokrútil hlavou. "Nie si schopný mieru," oznámil mu. "Čo si dnes urobil - - ten tvor - -"

"Nutné zlo," Voldemort pokrčil plecami. "A tie úmrtia boli bezvýznamné. Môj plán sa už dal do pohybu a ty ho nemôžeš zastaviť."

To potvrdilo Harrymu, čo už tušil - - obludu, ktorá sa dnes objavila na metlobalovom ihrisku nebola časť určitého veľkého útoku. Násilie, ktoré všetci prekonali, nebolo nič viac, ako dodatočný nápad. Niečo iné pokračovalo - - nejaký iný hrozný skutok, ktorý Voldemort plánoval, a dnešný incident nebol nič viac, ako jeho malá časť toho.

"Budú ti chcieť dať ďalší titul, nemyslíš?" Voldemort sa zrazu spýtal. "Ďalšie smiešne meno - - kráľ Harry, možno? Myslíš si, že ťa budú chcieť korunovať, dať ti trón? Vieš, že aké sklony má robiť tá druhá strana s ich kráľmi, Harry? Obetujú ich. Ty tu stojíš, posledný z dlhého radu kráľov predtým, ktorý sa datuje od úsvitu civilizácie. A jeden za druhým boli obetovaní - - zastavili vojnu, alebo sucho, alebo hlad, alebo potopu. Z nejakého dôvodu sa zdá, že si myslia, že keď zabijú svojho kráľa, prinesie im to niečo veľké."

Napriek všetkému bol Harry šokovaný strachom, pretože mal divný pocit, že Voldemort neklamal.

"Upália ich zaživa, Harry," Voldemort pokračoval. "Alebo ich zoberú ku kamennému stolu a vyrežú im ich srdcia." Ukázal smerom k veľkej plochej skale v strede toho kruhu kameňov. "Alebo sa možno vydajú viac tradičnou cestou a jednoducho ťa obesia na strome."

Práve ako tá siločiara na zemi bola známa Harrymu, tak tiež poznal ten obraz. Bol predsa už zavesený na strome vo svojom sne - - videl ten obraz donekonečna. Bola to všetko jeho budúcnosť, určitá obetná smrť, ktorej sa nemôže vyhnúť? Alebo len Voldemort ukradol tie nočné mory z jeho mysle a použil ich proti nemu?

"Ty nevyhráš," zašepkal potichu, odmietal sa pridať k svojmu strachu.

Voldemort sa na tom smial. "Ach, ale ja Harry," uistil ho. "Vidíš, že som informovaný o tajomstve, hroznom, úžasnom tajomstve. A s tým skončím túto vojnu - - a ani ty, ani Dumbledore, ani tvoja osobná malá skupina ma nemôže zastaviť."

Ale Harry pokrútil jeho hlavou. "Ja ťa zastavím, Tom," sľúbil. "Dokonca ak musím ....."

"Musíš umrieť?" Voldemort skončil za neho. Temný netvor sa smial znova. "Ale ty si neuvedomuješ, Harry, že vy všetci ste už mŕtvi. Nemáte ešte celkom zastavené krvácanie."

Harry sa stiahol od neho, nebol schopný počúvať viac. Nemôže tomu čeliť, nemohol to akceptovať. Nechcel zomrieť, ale chcel spraviť to, čo by zachránilo jeho milovaných. Ale chcel mať určitú záruku, že bude mať úspech, že nejaká obeť by mohla byť úspešná. Ako mohol prijať tú možnosť, že by stratil a odsúdil všetkých tých, čo miloval, odsúdil svet, na šialenstvo tohto netvora?

Netrvalo mu dlho a dokončil zvyšok toho kruhu - - bolo tam niekoľko miest, ktoré boli obsadené v poslednej štvrtine toho prstenca, len jeden alebo dvaja rozhnevaní muži a ženy, ktorí si ešte nevybrali stranu. Jedna čarodejnica, ktorá zatiaľ skutočne nebola zlo, sa mu priznala, že ju pred niekoľkými mesiacmi Voldemort aktívne naverboval. Ale napriek tomu z nejakého dôvodu stratil všetok záujem a zanechal ju samú. Harry vedel, že akékoľvek tajomstvo, ktoré to bolo, že ho Voldemort objavil, to ho prinútilo veriť, že nepotreboval pomoc niekoho iného. Akúkoľvek potrebnú moc čo potreboval, už ju získal.

V tej chvíli Harry dokončil okruh a zastal znova na päte kamennej cesty, nutkanie, ktoré ich držalo všetkých na tom mieste sa okamžite zdvihlo. Okamžite čarodejníci a čarodejnice prelomili rady a vyrojili sa smerom k nemu - - spoznal Dumbledora a Siriusa v tej zmesi, uvedomil si, že to bola vyvolená skupina ľudí, ktorá ho prichádzala chrániť. Obklopili ho zo všetkých strán, prútiky vytiahnuté a skutočne pripravené. Bol dotknutý, keď videl Augustu Longbottomovú, Ollivandera a Nicholasa Flamela v skupine.

Ale na vzdialenej strane kruhu sa Voldemort len smial a odmiestnil sa preč, stratil sa skoro ihneď a zanechal ich v mieri. Harry vedel, že nemal žiadny záujem o konfrontáciu. Akékoľvek tajomstvo držal, mal v to celkovú vieru a necítil potrebu zmeniť jeho plány.

"Zoberte ho späť do Rokfortu, Albus," Nicholas Flamel vyzýval, a všetci ostatní opakovali jeho slová. Harry cítil Siriusa, ako ovinul svoje ruky okolo neho, držiac ho pevne proti nemu a on ocenil podporu jeho krstného otca. Obával sa tých otázok, ktorým mal skoro čeliť.

"Poď, Harry," Dumbledore ho vyzýval, a on a Sirius sa zjavili s ním späť pri hrade, kde dúfal, že aspoň na chvíľu by mohol nájsť určitý pokoj.

-----------------------------------------------

Autorská poznámka:

Prepáčte, že tu nebol žiadny Severus v týchto posledných kapitolách. Vráti sa v nasledujúcej kapitole, keď Harry zistí, čo Severus zažil, keď si uvedomil, že to Temné znamenie mu zabránilo odpovedať na volanie (toto naznačil Alkirk a Brand v Zimných krajoch). Je to dosť intenzívna scéna, odohrávajúca sa medzi nimi dvomi a tak si beriem určitý čas, aby to bolo to pravé. A áno, zistíte, aká bola tiež Luciusova reakcia.

Ohľadne Stonehenge:

Bola som tam niekoľkokrát, ale väčšinu som vytiahla z mojej vlastnej nedokonalej spomienky na ten náčrt - - a očividne nikto nikdy nevidel to plné prestavanie. Dokončilo to mnohé obnovy počas tisíce rokov, ako to tam stálo - - hlinený násyp, ktorý ho obklopoval pravdepodobne pochádza z oveľa skoršej doby ako kamene. Väčšina archeológov verí, že pravdepodobne mali náboženský význam, bol definitívne astronomického významu a mohol byť miestom pohrebov, alebo obetovania. Moje využitie toho bolo viac namierené smerom k legende o kráľovi Artušovi, ktorá hovorí, že bol ustanovený Merlinom.

Ohľadne Kráľa Harryho:

Keď som prvýkrát začala čítať Harryho Pottera, čestne som si myslela, že toto bolo to čo J. K. Rowlingová chcela spraviť s týmto príbehom. Legenda o kráľovi Artušovi hovorí, že Artuš sa vráti v jeden deň, keď bude krajina zase v núdzi. Vždy som znázorňovala u Harryho, že sa budem zaoberať touto úlohou - - ale aj keď si uvedomujem, že ona sa nechystala ísť touto cestou, ja som sa to rozhodla skúsiť.

Niektorí ľudia toto zoberú príliš doslova. Harry, nie je nasledovník kráľa Artuša (alebo ak je, neexistuje žiadny spôsob, ako to dokázať). Harry, nie je reinkarnácia kráľa Artuša - - nechystá sa zrazu myslieť na okrúhly stôl a boj Mordreda na poli Camlann. Nechystá sa vytiahnuť Excalibur zo skaly, alebo objaviť Avalon. A určite sa nechystá zrazu rozhodnúť, že si zmení meno. Nemám najmenšiu chuť písať veci tak doslovne - - skôr Harry a ostatní plnia typické úlohy, založené na tých legendách (všetky, hlavné charakteristiky, ktoré reprezentujú niekoho legendárneho - - kto je tým, že som si myslela, že J. K. Rowlingová tam smeruje).

Ako som spomenula predtým, sťahujem ťažko keltské, škandinávske, nórske (a očividne artušovské) legendy. Tým z vás, ktorí poznáte vašu mytológiu, už rozumiete, tým havranom, ktorí sú ( taktiež nie doslovne havrani, ale skôr duchovné pravidlá, ktoré reprezentujú znalosti, ktoré sa zdajú byť obsiahnuté v úlohe Harryho, ktoré je prinútený vykonať). Oni sú Harryho božskými poradcami (a nie, ja neprirovnávam nejaké špecifické náboženstvo, alebo Boha - - Harry sa nechystá zrazu začať uctievať Odina). Oni v skutočnosti nemusia byť nič viac, ako Harryho mágiou preukazujúci spôsob, ktorým vie porozumieť.

Harry, ako som povedala, je bezradný v tejto typickej pozícii, ktorá znamená, že je niečo odlišné v každej skupine ľudí, ktorá ho môže vidieť. Je rodeným Britom, vráteným Artušom, kedykoľvek Budúci kráľ. V Zimných krajoch, je Beowulf, ktorý porazil Grendela. Mám podozrenie, že istý faraón, je ten slnečný boh, ktorý ju osvietil, alebo možno Osiris, ktorý zomrel a povstal z mŕtvych. Ale napokon, on je stále práve Harry - - chlapec, ktorý nemôže rátať, že to má čo robiť s jeho manželom a požiadavky tlače by ho určite nenechali osamote.

BTW - - všimol si ktokoľvek, že ani jeden ministerský kandidát nebol povolaný do toho kruhu?

Prečo nebol volaný Remus:

Premýšľala som o tom - - ale napokon som sa rozhodla proti tomu, Remus je nepochybne jeden v najvýkonnejších čarodejníkov okolo. Nie je celkom silný, ako niektorý z ostatných. Všimnite si tiež, že som nezahrnula McGonagallovú a Flitwicka a oni sú zaručene tiež extrémne silní.

Preferujem myšlienku, že veľké množstvo Remusovej magickej sily nevychádzalo z jeho vlastnej mágie, ale z toho spojiva, ktoré vytváral so Siriusom - - práve ako Voldemort používal Temné znamenie na kradnutie mágie jeho Smrťožrútom, Sirius a Remus môžu používať mágiu jeden druhého, kvôli ich spojeniu. Weasleyovci patria do rovnakej kategórie - - ich sila nie je individuálna, ale skôr v ich vzájomnej oddanosti.

S ohľadom na to tajomstvo:

Sú tu skupiny rád vyložených naprieč, týmto príbehom o tom, čo je veľké tajomstvo Voldemorta. Mala by som vás pravdepodobne varovať - - je to veľké, je to nechutné a dramaticky to zmení Harryho svet. Chystám sa taktiež dobehnúť to dosť skoro, takže nebude musieť veľmi dlho čakať. Pokračujte v premýšľaní, ale tento príbeh napokon začal ako ľúbostný príbeh - - a napriek náznakom, nemám najmenšiu chuť opustiť túto tému. Napokon, láska (prinajmenšom v Harryho názore) je to čo robí svet okolo.