65. kapitola – Roztržitosť

Harry spozoroval nejasnú ťažobu v jeho mysli, keď kráčal smerom k Veľkej sieni na raňajky. Bol si vedomý kde bol a kam išiel, a vedel, že Sirius a Severus išli po jeho oboch stranách zároveň s Remusom a Dumbledorom. Ale bola tam neurčitá presnosť na jeho myšlienkach, ktoré našiel čudné - - možno nespal tak dobre minulú noc, ako sa domnieval. Nevzal si jeho elixír - - bol príliš znepokojený ohľadom Severusa - - a predsa si nemohol spomenúť na sen. Ak bol úprimný sám k sebe, pritisnutie počas spánku k Severusovi bol pomerne nový zážitok. Bolo tam niečo upokojujúce v pociťovaní ďalšieho tela po jeho boku - - niečo utešujúce. Určite by si na to mohol zvyknúť.

Potriasol hlavou, pokúšal sa očistiť opar v jeho myšlienkach. Tak veľa sa odohralo v posledných dvadsiatichštyroch hodinách, nemohol si pomôcť, ale myslel na to, že toto ráno bolo zložité. Civel pred seba, každý jeho pohyb bol prehliadnutý a publikovaný v novinách. Ale tentoraz to všetko cítil odlišne; všetko cítil nejako viac.

Po svojom boku mohol cítiť zmysel pre vzrušenie vychádzajúci zo Siriusa, a prihodilo sa mu dnes po prvý raz po mnohých rokoch, že Sirius bude schopný vojsť do preplnenej Veľkej siene ako slobodný človek. Muselo to byť pre neho vzrušujúce - - bolo pravdepodobné, že naposledy stál v študentami naplnenej sieni počas jeho vlastnej siedmackej rozlúčkovej hostiny. Obaja Harryho rodičia by potom boli s ním. Pozrel na bok na svojho krstného otca a usmieval sa, keď na neho muž rýchlo žmurkol. Niečo dobré vychádzalo zo včerajších udalostí - - napriek úmrtiam a zmätku v jeho vlastnom živote, Sirius bol teraz zachránený.

Pred dverami do Veľkej siene boli dvaja muži ozbrojení mečmi a oblečení do brnennia, súdiac podľa ich oblečenia a dlhých svetlých vlasov, Harry hádal, že boli súčasťou skupiny, ktorá prišla zo Zimných krajov. Obaja sa trochu narovnali, keď ho uvideli prichádzať; ten mladší naľavo bojoval s prichádzajúcim úškrnom na jeho tvári. Obaja muži mu prikývli a potom otvorili dvojkrídlové dvere. Harry pocítil chvenie, ktoré sa pohybovalo cez jeho telo po ich správaní - - toto bol odteraz jeho život?

Dôverne známy hluk stoviek rozprávajúcich sa študentov zrazu zaplavil Harryho, keď vstúpil do Siene.

Mlčanie nastalo o chvíľu neskôr, keď sa ľudia obrátili, aby videli kto vstúpil do vnútra. Ale väčším šokom ako mlčanie bol ten spôsob, ako každý okamžite vstal. Opakovalo sa do veľkej miery to, čo sa stalo ráno, keď opustil spálňu a pridal sa k ostatným pred ohňom. Nejako nemyslel pri servírovaní čaju ako bude riešiť veci tentoraz.

Rýchlym rozhliadnutím po miestnosti, odhalil rôzne reakcie - - všetci Chrabromilčania sa na neho uškŕňali - - hoci si Harry myslel, že Ron vyzeral byť pripravený vybuchnúť niečo, čo chcel povedať. Bystrohlavčania vyzerali celkom zaujatí, rozpoltení medzi nápadným sledovaním Harryho a niektoho dalšieho v miestnosti. Bifľomorčania boli.....začervenaní? Bolo možné pre celú fakultu, aby sa všetci rovnako hanbili? A Slizolinčania vyzerali ďaleko viac zamyslení než ich kedy Harry videl, akoby analyzovali udalosti z úrovne, o ktorej Harry nechcel premýšľať. Dokonca niektorí učitelia pri prednom stole stáli - - hoci Hagrid bol tiež vysmiaty od ucha k uchu.

Cítil ruku položenú na jeho ramene a pozrel ho do Dumbledorových očí, ktoré sa na neho nápadne láskavo pozerali dolu. "Možno niekoľko slov, Harry, vytýči veci do budúcnosti," navrhol.

Vytýčiť veci do budúcnosti. Harry si bol istý kam s tým smeroval, ale prikývol hlavou, keď obrátil svoj pohľad na chlapcov a dievčatá, s ktorými chodi do školy posledných šesť rokov. Ako sa mu na zemi podarilo dostať seba do týchto vecí? Boli dni, kedy sa mu nechcelo vyliezť z postele.

A potom k nemu prišli slová, ktoré potreboval.

"Poznáte ma," povedal im. "Viete, kto som. Myslite si, čo musíte, ja teraz cítim, že vás musí požiadať, aby ste sami robili čo máte."

Videl zmätok na všetkých tvárach, keď sa na seba navzájom všetci neisto pozerali. A potom videl skoro rovnaký úsmev Chrabromilčanov. Všetci si naraz sadli na ich miesta. Pochopenie naplnilo tváre iných študentov a tiež sa všetci začali usádzať. Harry dovolil úsmevu, aby sa zjavil na jeho tvári, keď pozrel na Dumbledorovu reakciu.

Riaditeľ mal zvedavý pohľad na tvári, ale žiaru v očiach. "Hm," dumal zamyslene.

"Bol by som využil túto príležitosť na povedanie zábavnej anekdoty o capovi, ale predpokladám, že toto posobí rovnako dobre."

Sirius a Remus boli obaja vysmiaty, a Severus - - potriasol hlavou a povzdychol si. Harry zamieril priamo na jeho obvyklé miesto pri Chrabromilskom stole medzi Hermionou a Ronom - - tí dvaja mu hneď urobili miesto, akoby v pochopení jeho potreby fyzickej podpory.

"Harry," Ron vykríkol, keď sa priblížil, mal viac vzrušený pohľad, aký kedy u neho Harry videl. "Počul si tie správy?"

Správy? Na aké správy by sa mohol Ron veľmi odvolávať? Prevzatie ministerstva, jeho náhly vzostup k aristokracii, útok starovekého démona, zmätok vo zvyšku sveta? Dalo sa tam tak veľa vybrať. Ale nie.... Ron vyzeral príliš rozrušený, aby to bola hociktorá z týchto vecí.

"Kartičky čokoládových žabiek?" spýtal sa priateľa, spomínal si na Siriusovu reakciu skoro ráno.

Ron nadšene prikývol. "Nie je to príma?"

"Strašné," Harry sa škeril, a všetci z Chrabromilu sa začali smiať po ich výmene, okamžite bolo rozbité napätie v miestnosti. Boli dni, kedy Harry absolútne zbožňoval Ronalda Weasleyho. Vymieňal si pohľady s Hermionou; ona sa usmievala a pokrčila plecami. Možno by veci mohli byť napokon v poriadku, Harry premýšľal. Možno tam naozaj boli nejaké koeficienty v jeho živote, ktoré sa zmenili bez ohľadu na to? Zmätenosť bokom, Harry nechal sám seba zatiahnuť do skôr zábavného rozhovoru o ich všetkých rôznych Kartičkách čokoládových žabiek, na ktorých by viac-menej mohol byť každý z nich.

Pretože bola nedeľa a nebolo žiadne vyučovanie, Harry nemal reálne ospravedlnenie, aby sa nestretol s ľuďmi čakajúcimi na rozhovor s ním po raňajkách. Dumbledore ho varoval, že budú isté veci, ktorým sa jednoducho nevyhne - - hoci sa zdalo, že obaja Ron a Hermiona sa k nemu pripoja. Mať Dumbledora, Siriusa, Remusa a Severusa po svojom boku by určite upokojilo jeho myseľ, ale vedel, že boli veci, o ktoré by oveľa viac kľudne požiadal Rona a Hermionu. Niektoré z týchto vecí boli viazané na pád do kategórie "hlúpych otázok", a on by sa necítil príjemne, keby o to požiadal starích mužov. Niektoré z vecí boli práve nezhody s Muklami - - dúfal, že Hermiona bola schopná vyjasniť pre neho hocičo z toho.

Strávil zvyšok rána stretnutím s ľuďmi - - prvá skupina zo Zimných krajov sa očividne chystala mať extra bezpečnostné oddiely okolo Rokfortu. Prekvapivo ich Dumbledore neodohnal - - čo znepokojilo Harryho. Ak si Dumbledore myslel, že také opatrenia boli nutné, vedel, že veci okolo neho sa rýchlo menili.

Bola tu tiež skupinka pracovníkov ministerstva, ktorí boli zamknutí na ministerstve, keď ich obklopila muklovská armáda - - medzi nimi bola dosť veľká skupina Aurorov, ktorí nevedeli, čo majú robiť sami so sebou. Opustení bez ministra a žiadnej komunikácie s ich nadriadenými alebo Wizengamotom, obrátili sa na Dumbledora, vysokopostaveného člena Wizengamotu a Harryho radu - - väčšina z nich bola odoslaná poskytnúť pomoc pracovníkom u Svätého Mungusa, ktorý stále jednal s veľkým počtom zranených čarodejníkov a čarodejníc po útoku.

Jadro tlače kričalo po interviu s Harrym - - a tentoraz obaja, Dumbledore a Harry videli potrebu v zodpovedaní určitých ich otázok. Útok na metlobalové ihrisko spôsobil paniku v populácii - - niečo ich muselo utíšiť. Hermiona pomohla Harrymu s vhodnými slovami, upokojili tlač vyhlásením, ktoré rozptýlili medzi médiá - - celá vec bola pociťovaná ako trocha neskutočná pre Harryho a bol netrpezlivý kedy skončí deň.

Zároveň s ľuďmi, ktorí sa pokúšali hovoriť s Harrym, boli tu tiež sovy.S uzatvoreným ministerstvom Harryho pošta nebola schopná zastihnúť ministerského pracovníka, ktorý bol zodpovedný preberanie všetkých. Úplne všetko prišlo späť do Rokfortu - - a rovnaké množstvo sa vystriedalo u Harryho. Listy prišli z celého sveta - - a stále to bol len deň, čo udalosti zmenili jeho život. O koľko horšie by to bolo zajtra, alebo ďalší deň? Nakoniec nemal na výber a prestal preberať listy a odovzdal túto prácu do spôsobilých rúk domácich škriatkov.

Až neskoro po obede Severus konečne rozhodol, že Harry urobil dostatok počas dňa - - fakt, ktorý Harry ohromne ocenil. Podivná ťažoba nikdy naozaj neopustila jeho myseľ - - napriek početným šálkam čaju, ktoré vypil. A zatiaľ čo skutočne nemal rozvinutú bolesť hlavy, mal zreteľný pocit, že toto konanie bola len polovica toho, čo sa dialo okolo neho. Aké štastie mal - - zrejme polovica bola asi všetko, čo potreboval počuť. Poväčšinou ho ľudia chceli vidieť - - doslova ho vidieť - - možno potriasť jeho ruku, alebo poďakovať za ich záchranu počas predchádzajúceho dňa. Usmieval sa, hovorením niečoho nezrozumiteľného a prikývnutím hlavy v hodnom čase bolo očividne dosť na to, aby každého okolo neho uspokojil. Dohromady bola táto vec pre Harryho trápna. Možno zajtra, povedal sám sebe, veci budú vyzeráť ináč. Možno zajtra sa veci začnú vracať do normálu.

Hermiona a Ron pozvali Harryho, aby sa vrátili do Chrabromilskej veže, kde zvyšok študentov trávil popoludnie a pracovali na eseji pre profesorku McGonagallovú, ktorú pridelila ich triede v piatok. S prísľubom, že sa k nim pridá, Harry zamieril do ich izieb so Severusom odtrhnutým od jeho knihy. Stalo sa mu, že keď išli obaja dole chodbou do žalárov, že bolo niečo dôležité o čom chcel hovoriť so Severusom - - ale nemohol si za nič na svete spomenúť čo to bolo.

"Cítiš sa v poriadku, Harry?" Severus sa spýtal, keď kráčali. Harry si myslel, že počul znepokojenie v mužovom hlase a pozrel na neho zvedavo. Prečo by nemalo byť všetko v poriadku, uvažoval? Nebolo to, že by bol zranený alebo hocičo iné.

"Fajn," prikývol, všimol si, že si Severus nevedomky trel ruku. "Bolí ťa znamenie?" Severus sa zamračil, ale pokrútil hlavou. "Nie, je to...." pokrčil plecami. "Je to pozostatok bolesti. Nemôžem zabudnúť na to, že to tam je."

Čo znelo skôr cudzo Harrymu - - bolo tam celé roky. Prečo mal teraz takéto problémy? Myslel na to usilovne na chvíľu, ale tá hmla v jeho hlave sa zdala byť silnejšia a on si mrzuto povzdychol. Namiesto toho sa natiahol a chytil Severusovu ruku. Muž vyzeral prekvapene týmto gestom a Harry sa na neho usmieval.

"Si si istý, žesi v poriadku?" Severus sa znova spýtal.

"Áno," Harry mierne prikývol. Bolo to skôr zábavné ako znepokojene znel Severus - - nebolo tak dávno, keď ho muž nenávidel. V skutočnosti prvý raz počas piateho ročníka - - Harry zistil, že to bolo zvláštne úzkostlivé. Veci boli teraz oveľa lepšie.

Dostali sa k portrétovým dverám do ich izieb a vstúpili do vnútra. Harry išiel rovno do spálne po svoje knihy, zatiaľ čo Severus sa posadil pred ohňom. Trvalo to len chvíľu, kým Harry našiel jeho tašku s knihami - - taška ležala tam kde ju vždy pustil, pri kufri na úpätí postele. Zohol sa, aby skontroloval knihu transfigurácie, či bola bezpečne zastrčená vo vnútri, kútikom oka zachytil trblietať sa niečo lesklé.

Harry zamračene pozrel pod posteľ. Niečo tam bolo - - kúsok pri jednej nohe postele. Zvedavo, natiahol sa pod posteľou za tým malý predmetom, vytiahol ho von do svetla sviečky a tak sa mohol lepšie pozrieť na to. Našiel sa, že pozerá dole na vlastnú Srdcovú skalu.

Na krátku chvíľu Harryho myseľ bola prázdna. Potom sa začali okolo jeho mysle víriť otázky. Prečo bola jeho Srdcová skala pod posteľou - - nechal ju tam, akoby ju odhodil preč? Cítil čudné napätie v jeho hrudi. Myslel si, že to bola dosť pekná skala - - zelená so zvláštnymi červenými pruhmi prechádzajúci cez ňu. Všetci jeho priatelia ju s určitosťou obdivovali. Zapracoval na tom - - McGonagallová mu dala vysoké hodnotenie. Ale napriek tomu zasa - - bola to len skala. Kúsok skaly. Sotva cennosť, okrem nejake precitlivenosti niekoho, kto by to mohol pochabo upevniť.

Nebolo to dôležité. Pravdepodobne by to mal sám od seba odhodiť.

Povzdychol si, stál a pohol sa k jeho nočnému stolíku, otvoril zásuvku. Umiestnil skalu do vnútra jeho krabice na elixíry a zatvoril tú zásuvku, aby ju ukryl z dohľadu. Hlúpy, pomyslel si, keď si poškrabal hlavu. Tak hlúpy, aby dával takú hodnotu kúsku skaly. Hmla v jeho hlave bola skutočne náležite otravná. Schytil tašku s knihami, zamieril do dverí.

------------------------------------------------------------------------

Severus čakal ustarane pred ohňom. Sledoval Harryho celý deň, čakal na určité znamenie stresu a bol neúspešný v jeho videní. Dajme tomu, že chlapec bol viac a viac unavený, ako deň ďalej plynul, ale bol v pozoruhodne pokojnej nálade. Zdalo sa, že sa tešil z raňajek - - všetci počúvali skôr podarený rozhovor Chrabromilčanov, ktorú mali asi o Kartičkách čokoládových žabiek. Očividne Weasleyovské dvojčatá chceli byť vyfotografované v rovnakých kačacích kostýmoch.

Harry tiež zvládol veľký počet schôdzok, pri ktorých bol prinútený sedieť s pozoruhodným tichom.

Lupin a Black zostali blízko po jeho boku celé predpoludnie. Black strávil to ráno strieľaním tichých vtipov pri jeho nádychoch, pri ktorých sa nielen Harry, ale aj jeho dvaja priatelia bavili. V priebehu schôdzok Albus držal jednu z jeho plechoviek citrónových cukríkov na stole, a videl oboch, Blacka a Lupina, ako si občan uchmatli jeden do úst, naznačujúc, že ani jeden z nich nebol tak pokojný ako obaja vyzerali. Keď lepšie nevedel, Severus by hádal, že Harry tiež jedol tie citrónové cukríky. Ale on ho sledoval príliš starostlivo, aby si nevšimol takú vec. Harry ticho nebolo spôsobené elixírom povzbudenia. Čo bolo pozoruhodné.

Severus bol sám o sebe nervózna troska. Nemohol zastaviť premýšľanie o tom, čo sa stalo včera a včera večer. Viac a viac spomienok jeho duševného zlomenia počas predošlej noci ho držalo späť od strašenia vo zvláštnych okamihoch. A zatiaľ čo Temné znamenie na jeho ruke ho dlhšie nebolelo, mohol ho stále cítiť. Cítil chlad, silu, ako ho stláča železná reťaz. Keď im Albus všetkým povedal o Luciusovom správaní na ministerstve, mal malé pochybnosti vo svojej mysli o tom, čo podnietilo takúto vec. Severus pôsobil zúfalo - - pokúšal sa vyrezať Znamenie, aby tam mohol dostihnúť Harryho. Lucius sa rozzúril. Myšlienka, je jeho moc bola zviazaná - - neexistoval spôsob, aby bol Lucius Malfoy naklonený uvedomiť si to pokojne.

Poznal Luciusa celý život - - muž vždy dával prednosť manipulácii vecami z tieňa. Ešte nikdy sa nepokúsil kandidovať do verejného úradu - - dokonca nikdy nehovoril o hľadaní miesta vo Wizengamote. Ale vždy mal moc - - vždy sa dožadoval viac. Objavil sa v jedinom okamihu, keď všetka moc bola úplnou ilúziou v porovnaní s tým, čo nevedomky dal hore - - čo ho očividne vyhnalo z tieňa. Luciusove konanie na ministerstve bolo jeho jedinou cestou, ako sa vzbúriť pred zotročením Temného Pána. Severus vedel, že nerád dával preč akúkoľvek moc, ktorú sa mu podarilo získať pre seba počas niekoľkých nasledujúcich dní.

Severus si začal znova nervózne šúchať jeho ruku, jeho prsty kopírovali drôtenú bandáž dole pod rukávom košele. Chcel, aby Temné znamenie zmizlo - - nenávidel to. Nenávidel Voldemorta. Zovrel čeľusť, jeho zuby spolu skrípali, keď zaháňal zúrivé volanie, obyčajnú myšlienku na toho muža - - tú obludu! - - ktorú v ňom vyvolal. Celý deň bojoval so zúrivosťou. A zmätený medzi zúrivosťou bol strach a odpor. Čo sa stane ďalej? Čo plánuje Voldemort? Čo by sa stalo Harrymu? Aký vplyv malo Znamenie, ako potenciálne spojivo s Harrym - - keď ho tá myšlienka udrela bol z toho takmer chorý.

Bol viazaný k Voldemortovi - - čo by sa stalo, keby skončil svoj zväzok s Harrym? Voldemort by mohol ukradnúť jeho mágiu - - mohol by ublížiť niekomu inému v jeho blízkosti cez Temné Znamenie? Mohol by zobrať mágiu Luciusovi Malfoyovi - - mohol by tiež zobrať Narcissinu? Pokiaľ vie, ona bola ešte neoznačená. Stanovil si, že pri prvej príležitosti spraví výskum o zväzkoch. Čo by to potom mohlo znamenať pre jeho vzťah s Harrym - - čo keby mal Voldemort nielen prístup ku všetkým jeho Smrťožrútom, ale aj k všetkým ich manželom? Mohol by sa eventuálne postaviť s takouto silou?

So všetkými emóciami behajúcimi po jeho mysli, prestal byť zvedavý, prečo Hary ostal tak pokojný. Napokon všetci šestnásťročný chlapci - - dokonca hoci jeden mimoriadny ako Harry Potter - - neboli známi pre ich rozvážne temperamenty.

Ale Harry naliehal, že bol v poriadku, keď sa ho to predtým spýtal na chodbe. A potom uchopil Severusovu ruku.

Severus sa zamračil. Mimo včerajším udalostiam, vôbec sa to nepodobalo Harrymu. Mohlo to byť typické Chrabromilské správanie - - ale Harry bol všetkým, len nie typickým Chrabromilčanom.

Dvere na spálni sa otvorili a o chvíľku neskôr sa vynoril Harry, mal prehodenú tašku s knihami cez rameno. Jedniný pohľad do jeho tváre a Severus vedel, že niečo nebolo v poriadku. Chlapcove líca boli bledé, jeho oči zvláštne sklenené, akoby si nebol celkom istý, kde bol. Severus okamžite vstal. "Harry? Je niečo zlé?"

Na chvíľu Harry na neho hľadel, potom pokrútil hlavou, ako odháňal preč nejakú temnú myšlienku z jeho mysle. "Nie... Ja som ..." pokrútil znova hlavou a potom sa zrazu usmial, obdaroval Severusa plachým pohľadom. Náhla rana emócií znepokojila Severusa. "Bola to len zlá spomienka. Vieš ako sa niekedy vrátia zvláštne veci, aby ťa prenasledovali? Myslím, že sa to nazýva Nahromadená vlna?"

"Roztržitosť?" Severus vyjasnil Harryho zmätenú odpoveď. Bol zabraný do udalostí zo včerajška? Útok? Zranení ľudia? Volanie?

"To je to," Harry s úsmevom prikývol. "Roztržitosť."

"O čom?" Severus sa zamračil. Ak Harry potreboval hovoriť, bolo lepšie nenechať veci bolieť. A Merlin vedel, že oni dvaj potrebovali hovoriť o veľa veciach - - nemal žiadnu predstavu ako začať, ale vedel, že potrebovali hovoriť o tom, čo sa stalo včera večer. Harry by mu mohol odpustiť jeho násilné správanie - - ale Severus jednoducho nebol schopný zmiesť všetko bokom. Zaútočil včera večer na Harryho - - určité vysvetlenie bolo nutné.

"Keď som bol malý, urobil som kartu pre moju tetu Petúniu na základnej škole. Muselo to byť v druhom alebo treťom ročníku," Harry vysvetlil, a Severus sa našiel viac zmätený, než kedykoľvek predtým. Základná škola?

"Bo to náš učiteľský plán," Harry pokračoval, hovoril skoro ľahkovážne, hoci ten prenasledovaný výraz ešte neopustil jeho oči, napriek tomu slabému úsmevu na jeho perách. "Bol to Valentínsky deň a všetkým nám bolo povedané, že robíme tie karty pre naše mamy. Samozrejme, ja som nemal mamu, tak som urobil jednu pre tetu Petúniu. Pracoval som na karte celý deň - - pamätám si, že som ju zobral so sebou na obed, aby bola pre ňu dokonalá. Keď som sa dostal domov, sledoval som Dudleyho ako jej dal svoju kartu - - bola nadšená a zavesila ju na chladničku. Potom som jej dal moju. Roztrhala ju bez toho, aby ju otvorila a hodila do koša." Zrazu sa smial, akoby tá spomienka bola zábavná. "To je to o čom som premýšľal. Roztržitosť. Chystám sa písať o účinkoch transfiguácie prísad do elixírov."

"Čo?" Severu na chlapca zmätene hľadel.

Harry ukázal na tašku s knihami. "Moja esej z trasfigurácie," vysvetľoval, akoby to bolo to, o čom hovorili po celý čas. "Účinky transfigurácie prísad do elixírov - - povinnosť na zajtra." Zamieril preč do dverí, zanechal tak stojaceho Severusa v rozpačitých pochybnostiach.

"Čo do pekla?" Severus zamrmlal s povzdychom. Pokúšal sa reprodukovať Harryho príbeh v jeho hlave, pokúšal sa tom nájsť určitý podtext. So všetkými šialenými vecami pokračujúcimi v jeho životem prečo Harry premýšľal o jeho tete Petúnii? A o akom hroznom príbehu premýšľal - - s istotou sa nezdalo, že by tam bolo niečo, na čom by sa mal smiať. Nezmieňovať sa za normálnych okolností, že Harry rozpráva o svojom detstve akoby to bolo trhanie zubov. A keď tu teraz dobrovoľne povedal celý jeho vlastný príbeh - - ohľadnej jeho tety Petúnie. A určitej muklovskej karte. Valentínskej karte.

Ostrý hrot paniky udrel Severusa a on zdvihol svoju ruku k hrdlu, necítil dôverne známu retiazku a skalu, ktorú nosil ukrytú pod jeho odevom. Bola preč. Srdcová skala, ktorú nosil okolo krku bola preč!

Severusova krv začala búšiť v jeho ušiach. Nosil ju toto ráno? Nemohol si spomenúť - - vstal, dal si sprchu, obliekol sa. Nemôže si spomenúť, či tá skala bola stále potom na jeho krku.

Utekal do spálne a pozeral sa na miesto na podlahe, kde sedel včera večer, keď sa pokúšal odrezať Temné znamenie z jeho ruky. Strhol svoje oblečenie - - spomenul si trhanie jeho habitu a košele aby sa mohol dostať k Znameniu.

Mávnutím prútika rýchlo vyčaroval Accio. Zvuk z nočného stolíka pritiahol jeho pozornosť k Harryho nočnému stolíku - - zásuvka lomozila. O chvíľu neskôr sa s kĺzaním otvoril a dôverne známa zelená Srdcová skala letela do jeho ruky. Retiazka, ktorú na ňu upevnil bola preč. Ďalšie rýchle Accio spôsobilo, že rozbitá retiazka vykĺzla spod postele.

Severus pozeral s úžasom dolu na skalu v jeho ruke. Ak domáci škriatok našiel skalu na podlahe bol by ju dal do krabice s klenotami, ktorú mal Severus v jeho šatníku.

Harry ju našiel. Harry ju našiel na podlahe - - najpravdepodobnejšie pod posteľou. Vedel, že mu spadla včera večer? Alebo si predstavil, že ako jeho teta Petúnia on odhodil jeho dar mesiac predtým, že nemal žiadnu hodnotu?

Cítil odpor pri tej myšlienke a posadil sa na kraj postele. Všetko, čo mohol stále vidieť, bol výraz v Harryho očiach, keď vyšiel z dverí do spálne. Zovrel Srdcovú skalu vo svojej pästi, stále cítil pulzovanie mágie vychádzajúcej zo skaly - - Harryho prítomnosť, takú silnú, ale tak celkom čistú a zraniteľnú. Čo spravil? Čo do pekla spravil? Varoval Albusa prvý deň po návrate v septembri.

"Nič ma do toho nie je, ak som najlepšia voľba! Nič ma do toho nie je, že nie je nikto iný! Nič ma do toho nie je, že prekliaty Kryštáľ manželstva vybral mňa!" oznámil Albusovi, keď sa ho pokúšal presvedčiť, že je to šialený plán zosobášiť Harryho. "To nebude fungovať. Nenávidíme jeden druhého - - nemáme nič spoločné. Budeme spolu nešťastní. Ja ho urobím nešťastným."

"Kryštáľ manželstva vás spojil, Severus," Albus odpovedal. "Môže to znamenať, že vy dvaja si budete perfektne vyhovovať."

"Zoberiete chlapca, ktorý bol očividne zneužívaný po celý život a dáte ho mne?" Severus šokovane vykríkol. "Takže, čo môžem urobiť? Rozbiť ho na malé kúsky a použiť ho do elixíru - - pretože to je do veľkej miery všetko, čo viem teraz spraviť, Albus. Pozri sa na všetky moje bývalé vzťahy, ak chceš vidieť, čo to spôsobilo - - dokonca moja vlastná rodina som nou už viac nehovorí."

"Chlapec ťa potrebuje," Albus jednoducho povedal. A práve preto Severus ustúpil, pokúšaný myšlienkou, že by naozaj mohol byť potrebný. Tak nejako, on a on sám, by mohol niečo zlé napraviť v Harryho živote.

A on zase urobil vo všetkom zmätok.

--------------------------------------------------------------------------

Autorská poznámka:

Pokúšala som sa vydať v týždni, ale mala som problém s hľadaním času. Verím, že môžem viac napísať cez víkend.

A áno - - uvedomujem si, že Harry nie je normálny herec - - je tam pre to dôvod.

Štastný Deň vďakyvzdania každému! Dokonca aj tým z vás, ktorí to neoslavujete - - dúfam, že máte vynikajúci deň!