69. kapitola – Dolu cestou

Lucius stále stál dole v prízemí na vzdialenej strane snemovne, cítil zvláštne vibrovanie mágie, ktoré sa presúvalo izbou ako sa Potter pripojil k nemu na poschodí. Očakávané chvenie prešlo cez neho, a uvažoval, či niekto iný pocítil to vzrušenie - - s istotou každé oko v miestnosti bolo pribité na štíhlom, zeleno okom mladíkovi pred nimi. Namiesto tradičnej róby nosil krátky tmavočervený plášť, farba prehlasovala jeho príslušnosť do Chrabromilu, a napriek vážnosti situácie, Lucius si nemohol pomôcť, prechádzal očami po mladíkovej štíhlej postave. Nebola to mužská postava, ktorá ho úplne uchvátila, ale skôr tá energia, ktorú mohol cítiť nachádzajúcu sa vo vnútri jeho postavy. Ako sa mohol Severus Snape zo všetkých ľudí stať vlastníkom takejto bytosti - - Lucius zase cítil vo svojom vnútri pohyb závisti.

Potter pozeral na chvíľu dole na podlahu, jeho hlava sa vzpriamila na jednu stranu, akoby niečo v tichu počúval. A potom zodvihol svoju hlavu a prešiel upreným pohľadom po miestnosti, zastavil sa pri Diane Brandovej. "Lady Brandová, chcete túto pozíciu?" spýtal sa potichu, každého prekvapil. Očakávali od neho, že iba potvrdí alebo poprie tie kreslá.

Diana krátko pozrela na svojho manžela, ktorý ju obdaroval pobaveným úškrnom nad zvratom udalostí. Takmer fanatická oddanosť Zimných Krajov mladému Potterovi sa stala všeobecne známa počas posledných niekoľkých mesiacov. "Mám z dobrého zdroja, že Zimné Kraje by boli ochotné prerokovať viacero obchodných dohôd, ak obdržím toto kreslo," oznámila mu Diana.

Potter prikývol svojou hlavou, akoby hádal jej odpoveď. "Potom to kreslo je vaše," povedal jednoducho.

Marlot vyskočil na nohy v potupení, ale predtým než mohol vysloviť jednoduché slovo, Potter sa na neho otočil a uprene na neho pozeral. Zo svojej pozície mohol Lucius vidieť, že v Potterovej tvári nebol žiadny hnev, ale skôr tichá zvláštnosť. Marlot šokovane civel na toho mladíka, zdanlivo ohromený napriek skutočnosti, že nebolo povedané žiadne kúzlo. O chvíľu neskôr klesol späť do svojho kresla bez reptania. V tom Lucius pocítil záchvev strachu, ktorý prebehol cez jeho chrbticu - - bolo to nečakané.

Potter sa potom poklonil Merikovi Volpinovi - - osemdesiatročný, striebrovlasý muž veril, že je aktuálne najstaršie žijúcim vlkodlakom a vôbec netajil svoj stav. Napriek svojej chorobe vyzeral pozoruhodne zdravo.

"Je dobré znova vás vidieť pane," podotkol Potter a Lucius a po tom vyhlásení zamračil. Volpine bol samotár - - pokiaľ vedel Potter nemal príležitosť stretnúť sa s tým mužom. Zrazu ho niečo napadlo a on sa zamračil, prehodnotil sediaceho starého muža pred nimi. Videl krátko súboj, do ktorého bol muž včera zapojený - - jeho protivník bol dosť zlomyseľný, bývalý Auror, ktorý robil kariéru naháňaním rôznych Temných bytostí. Volpine ho odstránil jedinou kliatbou. Bolo možné, že Volpine bol jedným z mnohých Volaných čarodejníkov? Či to tak bolo, Lucius sa tešil, že ho nevyzval.

"Vás tiež," Volpine vrátil Potterovi pozdrav s vlčím úškrnom.

"Je to váš zámer, že Remus Lupin obdrží toto kreslo?" spýtal sa Potter.

"To je," Volpine prikývol na súhlas.

Zrazu sa Potter otočil a dosť nervózne hľadal Remusa Lupina. Lucius pochyboval, že bol jediný, ktorý videl spôsob, akým sa mykla Lupinova ľavá ruka, akoby mala problém zabrániť sama so sebou, aby sa natiahol k ruke Siriusa Blacka po jeho boku a uchopil ju.

"Nebolo to tak dávno, Remus, čo si bol zatvorený v tejto snemovni a bránil si svoje právo na existenciu," uviedol Potter, a po jeho slovách sa niekoľko ľudí nepohodlne zahniezdilo. Lucius si skutočne nemyslel, že táto pripomienka je pre neho dobrým znamením. "V skutočnosti existujú všetky práva pre Vlkodlakov. Myslím si, že ty viac ako ktokoľvek budeš súhlasiť, že taký zákon musí byť zmenený." Jeho slová vyvolali nesúhlasný šepot, ktorý sa šíril miestnosťou, ale Lucius si všimol súhlasný úškrn na Dumbledorovej tvári.

Vlkodlaci, pomyslel si s odporom. Čo bude ďalšie? Humusáci.... Lucius prerušil túto myšlienku. Predpokladal, že ak sa pokúsi stať Potterovým spojencom, musel by obmedziť takéto myšlienky. Nevhodné slovo by mu mohlo zapríčiniť v budúcnosti veľa problémov.

"Môžeš tu urobiť toľko dobrého, Remus," Potter pokračoval. "Chcel by si akceptovať túto pozíciu?" Množstvo emócií sa objavilo na Lupinovej tvári predtým, než nervózne prehltol a konečne prikývol hlavou. Black sa potom natiahol a uchopil Lupinove ruky do svojich vlastných.

Potter sa zrazu mierne usmieval. "Potom je to tvoje," potvrdil pred obrátením pozornosti smerom k Valeriánovi Ventusovi, ktorý sedel pri Volpinovi. Ventus bol Slizolinčan na Rokforte rok pred Luciusom. Lucius si nemohol pomôcť, ale divil sa ako sa stal agentom pre Vampírieho Lorda. Pokiaľ vedel, Ventusova rodina nemala väzby s klanom Vampírov. S ohľadom na to, že existovali zákony proti Vampírom, bolo len niekoľko Slizolinčanov, ktorí by boli ochotní otvorene sa k niekomu pripojiť.

"Vy držíte toto kreslo pre Lorda Aventine?" spýtal sa Potter.

Rozškľabený, akoby fascinovaný udalosťami, ktoré sa pred ním odohrávajú, Ventus prikývol. "Držím."

Prekvapivo Potter odstúpil preč od neho, obrátil namiesto toho svoju tvár k zahalenej a zamaskovanej postave sediacej vzadu v diváckej galérii. Po jeho akcii cudzinec zdvihol svoje ruky a dal si dole kapucňu na plášti, odhalil tmavé vlasy, bledú, ale peknú tvár a červené oči Vampíra.

Pri tom pohľade sa naprieč izbou ozvali poplašené výkriky a bolo vytiahnutých dvanásť prútikov, odzrkadľovali udalosti spred niekoľkých týždňov, keď sa Remus Lupin pred každým premieňal. Tentoraz to bolo Potterove volanie "Nie!", ktoré zastavilo ich ruky. Aventine nikdy neustupoval, jeho ohnivý uprený pohľad zostal zafixovaný na Potterovi.

"Odložte vaše prútiky!" nariadil Potter do panického mlčania, ktoré naplnilo miestnosť. Obrátil svoju hlavu a upriamil svoje slová priamo na Darmuta. Lucius spozoroval Starka a viacerých iných Aurorov v diváckej galérii, ktorí neisto sledovali výmenu. Darmutova tvár stvrdla, ako Potter držal svoj uprený pohľad, ale po dlhšej napätej chvíli spustil svoju ruku, vrátil svoj prútik späť do svojho koženého puzdra. Prikývol rovnako svojim mužom. V tej chvíli sa vrátil pokoj a Potter zameral svoju pozornosť späť na Vampíra, ktorý na neho čakal.

"Keď som počul vaše meno, myslel som si, že by ste to mohli byť vy, s kým som sa stretol inú noc," povedal Potter Vampírovi a Lucius cítil horké napnutie svojej čeľuste. Aventine, rovnako ako Volpine, bol tiež Volaný - - dve Temné bytosti a na rozdiel od neho boli voľní, takže mohli odpovedať na Volanie. Ako sa dostal na toto miesto, odsunutý bokom nečistými?

"Myslel som si, že možno čas na neutralitu uplynul," podotkol Aventine a jeho slová spôsobili nervózne reakcie naprieč izbou. Neutralita, uvažoval Lucius. Čo myslí?

"V tú noc, keď som k vám hovoril, povedal som, že vás o nič nepožiadam s čím nebudete súhlasiť," povedal mu Potter. "A za tým si stojím. Ale dnes ste to vy, čo požadujete. Priznávam, že viem málo o zákonoch, ktoré riadia Vampírov, ale ak sú rovnaké ako zákony na riadenie Vlkodlakov, nedokážem si predstaviť, že by s vami alebo vašimi ľuďmi Čarodejnícky svet jednal mierne, alebo že by ste nás mali v láske. Nejaká výmena medzi nami by vyžadovala veľký skok vernosti. Čo chcete?"

Potterove slová vystrašili mnoho ľudí v miestnosti, ale Lucius mohol jasne vidieť iskru pobavenia v Aventinových očiach. Zdal sa potešený Potterovými slovami. "Pred štyristo rokmi žil muž nazývaný Silvius Ventus. Bol Majster elixírov z prominentnej Slizolinskej rodiny a známy Parselčan. Urobil zásadné objavy v mnohých výskumoch elixírov, ktoré by potenciálne mohli pomôcť mojim ľuďom. Ale keď boli schválené zákony proti Vampírom, jeho výskum bol zrušený. Jeho poznámky boli zobraté Cechom výrobcov elixírov a uschované. Zabralo mi to roky, ale nakoniec sa poznámky z výskumu dostali do mojich rúk. Žiaľ sú napísané v Parselčine a ja ich nemôžem prečítať. Chcem, aby boli poznámky preložené a chcem, aby Cech pokračoval vo výskume."

Všetci mohli počuť v Aventineovom hlase hnev, keď hovoril a Lucius tým bol zmätený. Vždy bol vedený k viere, že Vampíri majú svoju kliatbu radi - - prečo tak zúfalo požadujú liečbu? Podľa ministerských záznamov, boli Vampíri trochu viac než hlúpi tvorovia, ktorí sa snažia šíriť ich nákazu do zvyšku sveta.

"Je niekto ďalší, kto môže preložiť tie poznámky," Potter pripomenul Vampírovi a hoci nepovedal meno Temného Pána jeho slová spôsobili triašku v miestnosti po pochopení.

Aventine sa zrazu slabo usmieval, jeho oči sa blýskali. "Nedôverujem inému," povedal jednoducho a hoci nepovedal viac, všetci pochopili význam ukrytý za jeho slovami.

Potter pozrel ponad plece na Severusa Snapea, jeho zelené oči odzrkadľovali tichú otázku. Severus pohol svoju hlavou okamžite na súhlas a Potter sa usmieval, otočil sa späť na Aventinea. "Preložím pre vás tie poznámky," uviedol. "A zatiaľ, čo nehovorím za Cech, môžem vám sľúbiť, že prinajmenšom jeden svetoznámy Majster elixírov bude pokračovať vo vašom výskume."

"Výmenou za toto kreslo?" spýtal sa Aventine zvedavo, obdaril Severusa krátkym pohľadom. Jeho oči šľahali smerom k Lupinovi - - nepochybne si bol vedomý, kto vyliečil tohto muža z Lykantropie.

Potter zrazu zodvihol hlavu. "Nie," povedal prekvapujúco všetkým. "Budete mať preklad a výskum nehľadiac na to, čo sa dnes rozhodne. Pokiaľ ide o to kreslo - - je vaše za predpokladu, že budete jednať s Ministerstvom napriek nespravodlivosti, ktorá bola spôsobená vašim ľuďom. Dúfa, že rovnako ako Remus Lupin a Merick Volpine, aj vy máte v úmysle usilovať sa o rovnoprávnosť pre vašich ľudí."

"To je moja nádej," odsúhlasil Aventine a všetci mohli vidieť výraz prekvapenia horiaci v jeho očiach, keď sa pozeral s úžasom dole na mladíka pred ním.

"A čo keby som vám povedal, že hoci to on ešte nevie, mám v úmysle urobiť vo vašom prípade obhajcom Luciusa Malfoya?" spýtal sa Harry, a jeho slová spôsobili vlnu šoku, ktorá sa pohybovala miestnosťou. Lucius neveriacky civel na mladíka. O čom to pre Merilinove meno hovoril? Našiel sa, ako sa obrátil na Severusa pre vysvetlenie, ale zistil, že čiernooký muž pozeral práve tak rozpačito. V skutočnosti šokované výrazy Lupina a Blacka boli skoro smiešne.

Aventine sa veselo usmieval. "Povedal by som, že som si vedomý zručností a schopností Lorda Malfoya a považujem to za kvalifikované zastúpenie."

"Potom je to kreslo vaše," odpovedal Potter, hoci pozrel na Albusa kvôli súhlasu. "Zaistí mu pozícia vo Wizengamote plné občianske práva, alebo sa tým tiež potrebujeme zaoberať?"

Dumbledore, ktorý sa zdal menej šokovaný a viac prekvapený týmto jednaním, prikývol hlavou. "Ako členovi Wizengamotu sú jeho práva zabezpečené," povedal mu a Potter sa usmieval na súhlas.

Potter sa otočil na Luciusa a keď jeho zelené oči študovali jeho tvár, Lucius cítil, ako sa panický pocit nahrnul do jeho srdca. Po prvýkrát dnes uvažoval, že sa prepočítal, keď sem prišiel - - ale nie, možno tu dnes stále bola šanca na záchranu. Al Potter chce, aby sľúbil, že bude zastupovať Vampírov, Vlkodlakov a šteňatá, kto bol, aby protestoval? Pre Merilina, vedel, že je odborníkom v sľubovaných veciach, ktoré nechcel splniť.

A predsa... nevaroval ho pred týmto Severus? Prečo mu Potter dával takúto šancu - - prečo dokonca len uvažoval o tom, že mu dá príležitosť, napriek tomu, čo všetkým veciam, ktoré urobil jemu a jeho rodine? Urobil niečo, čím si ho naklonil? Okúzlil Pottera niečím neznámym alebo zaujímavým, čoho si nebol vedomý? Ak ten výraz hnevu na Severusovej tvári bol nejaký náznak, tak to nebolo vylúčené. Zrazu uvažoval, či by mohol byť schopný manipulovať vecami takým spôsobom, že by získal viac než kreslo vo Wizengamote, po ktorom túžil.

"Dobre, pán Malfoy," povedal zrazu Potter. "Zdá sa, že musíte urobiť rozhodnutie."

Rozhodnutie - - ten chlapec mu ponúka dohodu. Prečo mu pre Merlinove meno verí v takej veci? To nedávalo žiadny zmysel - - a predsa, Lucius nebol z tých, čo by ignorovali jedinečnú príležitosť. Ak sa nikto nechystal prehovoriť a varovať tohto chlapca, s istotou sa to nechystal odmietnuť.

Bol opatrný vo výbere jeho ďalších slov - - neurčitý sľub je vždy ten najlepší. "Prajete si, aby som pomáhal Lordovi Aventinovi výmenou - -"

"Nie, pán Malfoy," prerušil ho Potter predtým, než by mohol pokračovať. "Neexistuje pred vami žiadna dohoda. Neexistuje žiadna ponuka na výmenu - - kreslo za láskavosť."

Lucius sa zamračil. Zle pochopil situáciu? "Nerozumiem." Určite to bol predtým Potterov obchod?

Potter na neho na chvíľu dlho mlčky pozeral, a on sa cítil nepohodlne pod tým upreným pohľadom, akoby bol posudzovaný spôsobom, aký kedy predtým nezažil. "Pred vami je cesta, pán Malfoy," povedal a v jeho hlase znela neobvyklá istota. "Objavila sa pred vami dávno predtým, niekoľkokrát, ale vy ste sa ňou nikdy nevydal. A tak je pred vami znova, naposledy. Už sa nikdy viac znovu neobjaví."

Potter prešiel miestnosťou, ako hovoril, ostal stáť uprostred miestnosti. Lucius sa chvel, keď počúval, sledoval ho s úplnou nedôverou. O čom to pre Merlinove meno hovorí? Výhonky strachu liezli hore jeho chrbticou a do jeho srdca - - prečo tie slová zneli tak zlovestne, tak definitívne? Naprieč miestnosťou mohol vidieť Sverusa, Lupina a Blacka, ako uprene pozerajú na Pottera, akoby sa ho pokúšali potichu varovať, aby nepokračoval.

"Cesta?" ozval sa Lucius so zmätkom. Ak mu ten mladík chcel ponúknuť niečo na výmenu - - dobre. Ale potreboval vedieť, čo to bolo, čo sľuboval - - ako ináč by to mohol využiť vo svoj prospech. Nevedel, čo mal urobiť s hádankami.

"Ja viem prečo ste tu, pán Malfoy," povedal mu Potter a na chvíľu sa Lucius cítil, ako keby bol úplne vyzlečený, akoby Temné Znamenie na jeho ruke bolo očividne viditeľné pre všetkých. "Viem čo chcete. A nie je to moc, sláva, alebo staroveká mágia bez ohľadu na to, čím klamete sám seba."

Strach v Luciusovom srdci rástol, drvil ho. Mohol by ten mladík čítať v jeho mysli? Ako mohol vedieť práve tie myšlienky, ktoré ho trávili? Napriek všetkému jeho tréningu a rokom sebaovládania, zistil, že sa nechce vrátiť späť.

"Ak pôjdete inde hľadať to, čo chcete, nenájdete nič." Povedal mu Potter a Lucius nebol schopný pozerať sa do tých zelených očí, ktoré ho prepaľovali. A hoci Potter pozeral priamo na neho, nebol si už ďalej istý, či ten mladík naozaj na neho pozerá. V jeho hlase bola sila, ktorá prenikla do celej miestnosti, ohriala vzduch, ktorý sa zdal živý.

"Viem, čo chcete, pán Malfoy. Môžem to vidieť, tam pred vami, že to leží dole na tej ceste. Ale musím vás varovať, ak vykročíte tou cestou, nikdy z nej už nezídete. Zmení vás to, bude vás to držať a vy sa nikdy nevrátite späť k tomu, čo ste poznal predtým."

Všetci teraz na neho pozerali, každý muž a žena v miestnosti, nemí, akoby počúvali hlas osudu. A možno počúvali - - pretože Lucius si nemohol spomenúť, kedy v živote sa cítil osamelo. Každé spiknutie, každá manipulácia, každé klamstvo, ktoré uskutočňoval vo svojej mysli ho opustila, zanechala jeho myseľ prázdnu, tichú, akoby tá tma čakala na prvý záblesk denného svetla.

Potter vypustil tichý vzdych a sklonil hlavu, predtým než rýchlo pozrel na Dumbledora. Starý čarodejník si dal dole okuliare a pozrel na mladíka s výrazom prekvapenia, akoby ho nikdy predtým nevidel. Čokoľvek ten mladík požadoval po svojom starom radcovi, nezdalo sa, že by to našiel, pretože si povzdychol a odvrátil sa, jeho uprený pohľad sa obrátil k Luciusovi.

"Tam je vaše kreslo, pán Malfoy," povedal, zdvihol svoju ruku a ukázal na jednu z prázdnych stoličiek pri Madam Bonesovej. "Vezmite si ho, alebo nechajte tak. Ja nebudem robiť toto rozhodnutie za vás."

Myseľ bola stále prázdna, ochromený Lucius sa našiel ako pozerá po ostatných, hľadal odpoveď na ich tvárach. Väčšina mužov a žien v miestnosti pozerala zmätene ticho na Pottera, väčšina vyzerala ohromene - - hoci Potter už ďalej nehovoril, všetci mohli cítiť ako jeho slová vibrovali vo vzduchu. Severus, Lupin a Black civeli na Luciusa, tvrdo na neho pozerali, akoby ho chceli odohnať, ochotní, aby zmizol z ich blízkosti. A Dumbledore, jeho bývalý riaditeľ, pozeral na neho s pohľadom plným údivu, ktorý mal v sebe rovnakú časť nedôvery.

V tej chvíli Luciusovi došlo, že oni nechceli, aby urobil takéto veci - - akúkoľvek úlohu pred neho Potter položil - - nechceli, aby to urobil. Neverili, že bol schopný spraviť to - - a on cítil krátkodobý príval zúrivosti vo svojom vnútri, že si na chvíľu myslel, že je opäť chytený do pasce na strašnú chvíľu, kedy si uvedomil, že nemôže odpovedať na Volanie. Mohol by ich zabiť! Zabiť ich všetkých! A ukázať raz a navždy Čarodejníckemu svetu, že Lucius Malfoy nepotrebuje nikoho!

"Ak pôjdete hľadať inde to, čo chcete, nič nenájdete." - - Potterove slová sa opakovali v jeho mysli. Nič... doslova sa zamýšľal, že tam nebolo nič iné pre neho? Ak odíde preč za dvere, nebude za nimi nič? Je toto všetko, čo očakával - - pridať sa k týmto neveriacim, ktorí ho ohovárali, ale vôbec?

Ale nie, Poter mu povedal, že by mohol vidieť čo chcel, mohol by to vidieť tam pred sebou a keď nápadne pozeral do tých zelených horiacich očí, Lucius by tomu celkom mohol veriť. Nemal žiadnu predstavu o tom, čo videl Potter, nemal žiadnu predstavu o tom, čo to bolo, čo očividne chcel - - ako mal na toto prísť? Dokonca nepoznal svoje myšlienky, svoje vlastné túžby? Ale Potter poznal a ukázal mu tú cestu, ktorou potreboval kráčať, aby to našiel. Hoci všetci ostatní v miestnosti na neho pozerali, v Potterových očiach nebola žiadna výčitka - - napriek skutočnosti, že mu dal všetky dôvody na svete na to, aby ho mohol nenávidieť. Poter vedel a dal mu šancu - - jedinú poslednú možnosť. "Je tu pred vami ešte raz, poslednýkrát. Znova sa už neobjaví."

Čokoľvek toto bolo - - táto šanca, táto cesta, táto žiadosť - - toto nemalo nič spoločné s ostatnými v miestnosti. Lucius im nemohol dovoliť, aby urobili rozhodnutie za neho. Prišiel sem, aby hral svoje obvyklé hry, ťahal za špagátiky bábok okolo neho a namiesto toho sa ocitol na neznámom mieste, stál úplne sám pred tmavovlasým, zelenookým kráľom, ktorý od neho žiadal nemožné.

Vykročil dopredu, a potom ďalej a ďalej, vstúpil na schody a kráčal hore na plochu najvyššej galérie. Skok vernosti, pomyslel si. Mohlo by ho to zmeniť, mohlo by sa ho držať. Nevedel ako, ale veril Potterovi, že bol spravodlivý - - nevrátil by sa k tomu, čo bolo predtým. Dosiahol kreslo pri Madam Bonesovej, posadil sa, hrdo zdvihol hlavu a stretol sa s upreným smaragdovým pohľadom, ktorý v ňom práve niečo trhnutím vo vnútri otvoril.

"Vitajte, Lord Malfoy," povedal chlapec láskavo a usmieval sa, Lucius sklonil svoju hlavu pred svojim kráľom.

-------------------------------------------------------------------

Autorská poznámka:

Písanie tejto kapitoly bolo ťažšie ako som očakávala (právnické podrobnosti sú vždy). A ospravedlňujem sa, že je to s Luciusovho pohľadu - - viem, že to irituje mnoho ľudí, ktorí chcú čítať vzájomnú komunikáciu medzi Severusom a Harrym a nič viac. Lucius, ale musel o tom hovoriť veľa, a kto som, že mu popriem túto chvíľu vo svetle reflektorov?

Aby som predišla otázkam, ktoré by som dostala - - nie, Lucius sa nestal homosexuálom, napriek tej milenke, ktorá vyzerá ako Harry (ona je stále žena). Lucius je Temný čarodejník - - a ako som povedala v predchádzajúcej kapitole "temnota" je viazaná s emóciami. Lucius je priťahovaný k Harryho energii - - nie k jeho telu - - hoci ak by to slúžilo jeho účelu, dvakrát by nerozmýšľal o zvádzaní Harryho. Pokiaľ ide o Narcissu a jej reakciu na Siriusa - - vráťte sa a prečítajte si kapitolu s nadpisom "Obrovské gestá" pre lepšie vysvetlenie prečo. A nie, nenechala som Luciusa, aby sa vyvliekol z toho, čo spravil Remusovi - - Harry skôr rozhodol o spôsobe ideálnej spravodlivosti.

Pokiaľ ide o Severusa - - áno, pekelne žiarli a bude mať k tejto veci veľa čo povedať. A áno, v prípade, že by ste boli zvedaví, Harry niekoľkokrát v tejto kapitole počúval havranov.

Musela som sa smiať pri jednom maily, ktorý som dostala - - nie, ja nie som mŕtva. Nebolo by to divné? Ako hocikto z vás zistí, že som umrela... Sľubujem, že urobím všetko, aby so ostala nažive dosť dlho na to, aby som dokončila tento príbeh. Áno, príležitostne mám spisovateľský blok - - nie tak veľmi kvôli podrobnostiam so zápletkou, ale skôr kvôli skutočným detailom v príbehoch. Niekedy dokonca rozmýšľam z pohľadu koho napísať kapitolu (v skutočnosti som uvažovala o tom, že by som časť tejto kapitoly napísala z pohľadu domáceho škriatka - - našťastie som sa dosť rýchlo vzdala tejto myšlienky).