Kapitola 6 - Draco a Lucius
Harry veľmi opatrne pustil päť, jemných trblietavých krídiel vážky do svojho kotlíka. Potom zodvihol kryštáľovú miešaciu tyčinku, ktorá bola použitá len pre túto časť varenia. Počítal s nádychom, "1... 2... 3..." a zamiešal ten nepatrne vyzerajúci, tenký, bublajúci elixír. Po desiatom miešaní opatrne odstránil miešadlo.
Severus stál vedľa Harryho a sklonil sa trochu bližšie, aby zobral krehké miešadlo od svojho syna. Jemne ho vytrhol, skôr než sa stihol nejaký elixír zlievať a kvapkať späť do kotlíka. Severus automaticky utrel miešadlo dočista a potom ho zastrčil do tenkého držiaka zapusteného do mramorového povrchu.
Pozornosť mladého chlapca sa len na chvíľu odpútala od matne vyzerajúceho elixíru, keď sledoval, ako otec jednoduchým mávnutím ruky spúšťa modrý plameň pod kotlíkom. Severus ukázal na kotlík a jeho pery sa varovne zošpúlili a stenčili.
"Nechceš si nechať ujsť reakciu na čipkárky," prehovoril Severus ticho synovi do ucha. "Je to celkom... magické." Harryho otec sa usmial a Harry namieril svoj vlastný spokojný a zvedavý úsmev na svoj elixír.
Elixír bol riedky, riedka tekutina matnej hnedej farby. Keď elixír začal bublať až do slabého varu, farba sa začala meniť z trblietavej medenej na trblietavú bledozlatú. Nezahustil sa, takže bol stále veľmi riedky.
"Kedy budeme môcť do elixíru pridať 'Skrytú krásu snehu', oci?"
"Tvoj elixír sa musí variť dvadsaťštyri hodín, potom pridáme duchovnú prísadu." Severus vyslovil zaklínadlo, ktoré po predpísaných dvadsiatich štyroch hodinách vypne plameň.
Kým sa otec zaoberal zvyškami niekoľkých prísad (z ktorých niektoré sa dali zachrániť na ďalšie elixíry), Harry opatrne pozbieral všetky svoje nástroje a odniesol ich k veľkému drezu, kde ich začal umývať muklovským spôsobom. Počas umývania Harry pevne stisol pery a čelo sa mu zvraštilo do vrásky. Vyfúkol zadržaný dych a prehovoril.
"Oci?" Harry sa mierne otočil na krátkej stoličke, na ktorej stál, aby poriadne dosiahol na kohútiky umývadla. "Bude Draco v poriadku?"
Severus zdvihol zrak od upratovania s výrazom znepokojeného záujmu v tvári. "Pri stretnutí s jeho otcom?"
"Áno." "Teda, viem, že pán Malfoy už nemá na Draca spomienky, a myslím, že to môže byť pre Draca trochu ťažké. Nebolo by to ťažké?"
Severus sa postavil vedľa Harryho a naklonil sa, aby si umyl ruky v teplej vode. "Bude to ťažké, Harry, a radil som Dracovi, aby počkal, kým sa nám podarí obnoviť otcove spomienky, ale on bol neoblomný a chcel sa s Luciusom stretnúť hneď." Severus si očistil ruky a začal sušiť nástroje, ktoré mu Harry umyl. Rýchlo sa pozrel k stropu a premýšľal, ako prebieha stretnutie otca a syna.
V to ráno...
Draco v noci takmer nespal, bol taký nervózny zo stretnutia s otcom vo Fairwinds. Vyskúšal si tri šaty (dve muklovské, jedny čarodejnícke) a tie teraz ležali na podlahe, keď si skúšal posledné oblečenie. Tmavosivé nohavice, čierne vyleštené čižmy, bielu hodvábnu košeľu a jednoduchú čiernu vestu. Za ním, na posteli v hosťovskej izbe v dome Grangerovcov, ležali jeho rúcha. Ešte si ich neobliekol, pretože bol príliš zaneprázdnený smutným pohľadom na svoj odraz v zrkadle.
Hermiona, trochu zadychčaná, vtrhla do spálne pre hostí. "Draco!" Pozerala na svojho snúbenca, ktorý sa naďalej pozeral na seba do zrkadla v celej dĺžke, ktoré si premenil z jedného z vankúšov. "Nebojíš sa ešte stále o svoj šatník, však?"
Pokrčil plecami a zarazený výraz v jeho tvári Hermionu okamžite znepokojil a pozorne počúvala. "Ja len... môj otec si vždy potrpel na tradície a správnu formu, Hermiona. Ak som bol ešte v pyžame, musel som mať na sebe župan a papuče. A takto oblečený som mohol chodiť len na niektoré miesta v sídle. Všade inde sa odo mňa očakávalo, že budem oblečený ako šľachtický syn. Obliekali ma všetci domáci škriatkovia." Uškrnul sa pri pohľade na svoj odraz, v pamäti videl jedenásťročného Draca, povýšeneckého, uštipačného a plného seba samého. Spomienka sa rozplynula, nahradil ju jeho súčasný odraz a Hermiona, ktorá stála za ním s rukami ovinutými okolo neho a bradou zľahka položenou na Dracovom pleci.
Draco sa zrazu otočil tak, že stál tvárou k Hermione a zrkadlovo ju objímal, držal ju pri sebe a prsty sa mu strácali v kučerách jej vlasov.
"Nalieham na toto stretnutie príliš skoro, Hermiona? Vôbec si ma nebude pamätať. On nie je..."
"Ticho," upozornila ho Hermiona a zľahka pritisla svoje pery na jeho. "Prestaň sa spochybňovať, láska. Tak ako si on nebude pamätať teba, ani ty si sa s týmto Luciusom Malfoyom nikdy nestretol. Obaja si budete cudzí." Hermiona znova pobozkala Draca a potom sa odtiahla. "Zavolám krbom Severusovi a poprosím ho, aby pre teba pripravil upokojujúci elixír."
Draco sa pokúsil o tenký úsmev. "Asi ich má po ruke dosť..." Dúfal, že je to tak, lebo si bol celkom istý, že Lucius je rovnako nervózny ako on.
Severus sa stretol s Dracom, keď prechádzal cez krb, a podal mu upokojujúci elixír, o ktorý Hermiona požiadala pred niekoľkými minútami. Draco neváhal a rýchlo vypil elixír. Potom podal prázdnu fľaštičku späť svojmu krstnému otcovi a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol.
"Nemusíš to robiť, Draco. Nie, ak nie si pripravený," upokojoval ho Severus, keď položil obe ruky na vysokého, štíhleho mladíka.
Draco prikývol a cítil, ako mu upokojujúci elixír upokojuje nervy a tlmí tep srdca smerom k normálnejšiemu rytmu. "Ja viem, strýko, ale cítim, že ho naozaj potrebujem vidieť, kým sa mu vrátia spomienky." Znova sa nadýchol a venoval krstnému otcovi čo najodvážnejší úsmev, aký dokázal vyvolať.
"Tak poď," povedal Severus a otočil mladého čarodejníka k svojej pracovni. Držal sa za Dracovým chrbátom, keď ho sprevádzal do priestrannej pracovne, kde sedel Lucius.
Keď na seba obaja Malfoyovci pozreli, zastali na mieste. Na strašne dlhú a dlhú minútu mal Severus pocit, akoby obaja muži prestali dýchať. Myslel len na to, aby túto patovú situáciu prelomil, a tak Draca mierne postrčil. Draco sa zľakol, keď jeho nervy zmenili jednoduchý, jediný krok na nemotorné zakopnutie cez prah. Všetky predstierané sebavedomé dôstojnosti boli preč, keď sa Draco pokúšal získať rovnováhu skôr, ako sa bolestivo stretol s podlahou. Bol to však Lucius, kto vyskočil zo stoličky, na ktorej sedel, a pevne chytil mladíka do náručia.
Dracove ruky sa automaticky stabilizovali tým, že uchopili staršieho čarodejníka za predlaktia. Práve keď sa stretli dva páry striebornošedých očí, medzi otcom a synom vybuchol výbuch trblietavej modrej mágie.
Lucius cítil, ako padá, neúprosne padá z veľkej, závratnej výšky do kaluže opalizujúcich chuchvalcov spomienok. Zahliadol známu spomienku, ktorá ho prenasledovala v snoch, ako drží v náručí svojho malého syna, ktorý rozrušene kráčal pred majstrom elixírov. Nezostal dosť dlho, aby počul rozhovor medzi dvoma snovými postavami, pretože nebol schopný kontrolovať, kam smeruje.
Luciusa zaplavila iná spomienka. Hneď si uvedomil, že v tejto spomienke nie je účastníkom, ale divákom. Veľmi sa to podobalo na spôsob, akým by človek vnímal spomienky v penzii.
Keď sa spomienka okolo neho zlievala ako vodová farba stekajúca po naklonenom plátne, premýšľal, ako by mohol uniknúť a vrátiť sa do bezpečia Severusovej pracovne.
Nástupište deväť a trištvrte na stanici King's Cross ožilo parou, ktorá sa so sykotom vypudzovala z červeno-zlatého Rokfortského expresu. Samotné nástupište sa hemžilo desiatkami detí a rodičov, ktorí sa chystali poslať svoje ratolesti do nového ročníka v Rokforte.
"Je to deň, keď som odchádzal do prvého ročníka v Rokforte." Draco sa nadýchol. Lucius mierne začul a bol príjemne prekvapený, keď vedľa seba uvidel Draca. Jeho syn ukázal prstom: "Tam sme. Blízko konca vlaku."
V okamihu boli Lucius a Draco blízko svojich pamäťových kolegov. Jedenásťročný Draco nasadil statočnú, posmešnú tvár, ale aj cez tento výraz nervozita v jeho očiach prezrádzala nervozitu, ktorá mu poletovala v žalúdku. Jeho otec v tej chvíli synovi nevenoval pozornosť, pretože ostrými očami skúmal mĺkvy dav. Jeho oči sa náhle zúžili, keď zbadal tmavovlasé dieťa s Weasleyovcami. Chlapec mal rozstrapatené čierne vlasy, okuliare, ktoré sa čudne nakláňali na jednu stranu, a na tvári veľký, oslňujúci úsmev.
Lucius poklepal synovi po ramene svojou haďou palicou, čím vyľakal malé dieťa z nervozity. "Otče?" Draco sa slabo spýtal a očami blúdil po všetkých čarovných deťoch. Bol chráneným dieťaťom, učil sa doma a hral sa len s inými deťmi, ktoré mali aspoň jedného rodiča Smrťožrúta. Všetky tie deti, ktoré kričali, smiali sa a niektoré plakali, keď prvýkrát opúšťali domov, boli pre Draca ohromujúce. Pristúpil o niečo bližšie k otcovi.
Plachosť v synovom hlase spôsobila, že Lucius sa na syna zamračil. Len tí, čo poznali aristokratickú čistú krv, by dokázali rozlúštiť veľmi slabý tieň obáv v čarodejníkovom pohľade.
"Draco, nezabudni, o čom sme sa včera večer rozprávali," pripomenul synovi jemne.
"Spojencov možno nájsť aj na tých najmenej očakávaných miestach," odvetil poslušne. "Ale otče, čo s priateľmi, ktorých mám teraz? Nestačia?"
Lucius sa pri tej otázke nespokojne zamračil. "Koľkokrát som ti už hovoril, že žiadne z tých detí nie sú priatelia. Sú to... spoločníci a tak sa k nim budeš správať." Jeho zamračenie sa zmenilo na výstražný lesk, keď sa na synovej tvári objavil úškrn.
Súčasný Lucius sa obrátil na drobného mladíka vedľa seba. "Nedovolil som ti mať priateľov?"
Draco prikývol, keď si spomenul na ten deň na stanici King's Cross. "Pestovanie správnych spoločníkov ti poskytne silu potrebnú na to, aby si v živote uspel." Tie slová neboli jeho, ale patrili jeho otcovi. Boli to slová, ktoré chladne papagájoval. Potom nesmelo dodal: "Až oveľa neskôr som si uvedomil, že tie deti naozaj neboli priateľmi. Okrem toho, že môj otec bol veľmi bohatý, sa nikto z nich o mňa nezaujímal."
Draco si spomenul na to, čo hlúpo povedal otcovi, a ticho papagájoval, keď bol svedkom výmeny názorov: "Priateľíš sa so strýkom Severusom."
Lucius si podráždene povzdychol, že sa prudko mykol, keď hlavicou palice zachytil synovu bradu. "Toto sú nebezpečné časy, Draco, a je veľa bezohľadných ľudí, ktorí budú túžiť po priateľstve s tebou, hoci ti chcú len ublížiť. Nesmieš poľaviť v ostražitosti."
Draco si zahryzol do vnútornej strany líca, aby zadržal skomolenú odpoveď, ktorá by otca len rozzúrila. Bolo to také nespravodlivé, a to mal len jedenásť rokov. Videl, že priamo pred ním sa na tomto pódiu vytvárajú nové priateľstvá, a on sa toho nesmel zúčastniť. Pozrel sa hore, keď mu otcove štíhle prsty pevne, ale nie bolestivo, zovreli rameno. Bolo to najbližšie, ako starší Malfoy kedy prejavil náklonnosť svojmu jedinému synovi na verejnosti.
Píšťalka vlaku hlasno zapískala a signalizovala, že všetci musia nastúpiť, inak zmeškajú vlak. Draco venoval otcovi posledný bolestný pohľad a potom sa usmial. "Som Malfoy, otče. Budeš na mňa hrdý." Nečakajúc na odpoveď nastúpil do vlaku a zmizol v ňom.
Lucius zdvihol bradu a zaujal navonok postoj, ktorým dával všetkým okolo seba najavo svoje postavenie v spoločnosti a to, že ako privilegovaný čistokrvný si zaslúži obdiv a úctu. Akoby si ani neuvedomoval, že jeho syn opustil jeho stranu. Súčasný Lucius poznal vtedajšie myšlienky a teraz sa strachoval o svojho jediného syna.
Draco mal pocit, že sa znova potkýna o prah, ale keď sa nadýchol, zistil, že Severus aj Lucius mu pomáhajú sadnúť si na stoličku.
"...spomienka," dokončil Lucius. Vysvetľoval Severusovi, čo sa stalo.
Severus prebehol diagnosticky po Dracovi. "Spomienka? Bez pomoci mysľomisy?"
Lucius prikývol a posadil sa na stoličku, na ktorej sedel, keď Severus s Dracom prišli. Kolená sa mu trochu podlamovali. Severus vyčaroval obom mužom čaj, a keď sa uistil, že Draco je v poriadku, vyšiel z pracovne a zavrel za sebou dvere.
Draco naozaj nemal chuť na čaj, ale aj tak sa napil a čakal, kým Lucius niečo povie ako prvý.
"Prvý deň v Rokforte," povedal Lucius. "Ako sa ti darilo?"
Draco pokrčil plecami, ale potom odpovedal: "Tak, ako sa odo mňa očakávalo. Mal som Crabba a Goyla ako osobných strážcov a počas prvého týždňa som si v duchu zrátal slabiny a silné stránky všetkých zo Slizolinu. Ako vyhlásený princ Slizolinu som nemal žiadnych priateľov. Ako si ma varoval."
Lucius zachytil slabý tieň nevôle, ktorý sa mihol v synových rysoch. Cítil, ako sa mu bolestne stislo srdce. "Bol som pre teba vždy taký bastard?"
"Bol si prísny," povedal Draco pomaly. "Niekedy až príliš prísny, ale dal si mi miesto, kam som mohol utiecť a ktoré bolo bezpečné." Odložil šálku s čajom, siahol do košele a vytiahol amulet, ktorý nosil odo dňa, keď mu ho dal otec. Chvíľu váhal, či si ho má vyzliecť, ale potom to urobil a podal ho Luciusovi.
"Teraz už viem," začal Draco ticho, takmer to znelo ospravedlňujúco, "že mnohé z tých detí, o ktorých som si myslel, že sú priatelia, v skutočnosti neboli. Tak ako som ich špehoval, aby som získal relevantné informácie o ich rodičoch, oni robili to isté mne. Len by som si prial..."
Lucius si pozorne prezeral amulet, keď sa na synovu pauzu pozrel.
Draco zdvihol oči, aby sa pozrel priamo na otca. "Želám si, aby si mi vysvetlil, čo sa deje. Viem, že som bol asi príliš mladý na to, aby si mi niektoré veci vysvetlil, ale toľkokrát som si myslel, že som ťa sklamal, hoci teraz viem, že to tak nebolo."
Lucius sa pri pohľade na bolesť v mladíkovom hlase uškrnul. V tej bolesti počul mladíka, ktorým podľa neho kedysi bol. Potreboval svoje spomienky. Potreboval vedieť, pochopiť, čo medzi nimi dvoma kedysi bolo, aby to mohol napraviť. Dracove oči klesli na amulet a starší čarodejník to považoval za znamenie, že jeho syn si neželá ďalej hovoriť na túto tému. Lucius sa skúmavo zahľadel na amulet.
Nebol väčší ako gombík a bol vyrobený zo zlata a medi, ktoré boli spolu skrútené a potom stlačené do okrúhleho tvaru. Okraj zdobili drobné runy. Lucius vedel, že amulet bol vyrobený ručne.
"Kľúč?" spýtal sa Lucius.
Draco prikývol. "Vyrobil si ho pre mňa. Myslím, že som mal asi šesť rokov, keď si mi ho dal. Keby som sa niekedy cítil v nebezpečenstve, poslal by ma priamo do izby, ktorú mal strýko Severus vo svojich komnatách v Rokforte pre mňa."
Lucius podal amulet späť synovi. Nepáčil sa mu nevyslovený náznak, že udržať syna v bezpečí znamená aj udržať syna v bezpečí pred ním samým.
Keď si Draco opäť položil amulet na krk a zastrčil si ho pod košeľu, jeho oči sa presunuli na podlahu, keď potichu prehovoril: "Strýko Severus mi často hovoril, že si človek, ktorý nesie na svojich pleciach strašné bremeno, a že bez ohľadu na svoje činy chceš len zaistiť moju bezpečnosť."
Starší čarodejník sa naklonil dopredu a jemne sklopil synov pohľad nahor a preč od podlahy. Lucius sa pozrel do tých očí, v ktorých sa skrývalo nespočetné množstvo emócií. Trblietal sa v nich slabý náznak sĺz, ale boli to slzy, ktoré Draco nikdy nikomu nedovolil vidieť. Boli to nevyplakané slzy dieťaťa, ktoré túžilo len po otcovej láske. Starší Malfoy opäť pocítil, ako sa mu bolestne zviera srdce. Chcel, aby sa mu vrátili spomienky, ale obával sa, čo by mohli znamenať pre neho a jeho syna. Možno by bolo múdrejšie nechať minulosť minulosťou, pomyslel si.
Draco videl v otcových očiach strach z minulosti a pevne ho zachvátila panika. Stal sa dieťaťom, ktorým kedysi býval, odhodil nedopitý čaj na zem, odhrnul stoličku a nemotorne utiekol z pracovne. V obývačke sa neisto zastavil a potom sa vrhol k salónu.
Echo, ktorá si pokojne čítala, ako sedela na sedadle pri okne v salóne, sa vyľakala zo sveta svojej beletristickej knihy, keď Draco takmer uplakaný vbehol do útulnej miestnosti vyhriatej ohňom.
"Mami!" vykríkol. V tom jednoduchom slove sa skrývali všetky emócie, ktoré tak usilovne držal pod zámkom.
Echo pustila knihu a roztvorila náruč smerom k utrápenému dieťaťu. Draco sa cítil bezmocný, zranený a stratený, padol do utešujúceho náručia. Pevne zavrel oči. Len o chvíľu neskôr do izby padol vysoký tieň a Echo prudko zdvihla zrak, aby uvidela Luciusa Malfoya zarámovaného vo dverách. Jednoduchým pohľadom mu naznačila, že by mal odísť. Lucius sa s úsečným prikývnutím otočil a odišiel.
Po niekoľkých minútach Echo vyčarovala chladnú, vlhkú handričku a začala ňou jemne chladiť Dracovu tvár a potom zadnú časť krku. Draco sa cítil úplne trápne, že sa správal ako dieťa, a keď Echo zmizla, odsunul sa od nej. Ruky mal pevne zovreté a hľadel si na kolená.
Echo sa neisto spýtala: "Neublížil ti, však?"
Jej hlas bol jemný, teplý. Plný lásky. Úplný opak Narcisiných starostlivo modulovaných a strašne ľadových tónov. Draco sa nadýchol a potom zdvihol bradu. Pokrútil hlavou.
"Nie, neurobil to. Bol veľmi zdvorilý. Lenže... zrazu mi došlo, že si ma vôbec nepamätá." Odhodlal sa na vankúš a ruky si pevne prekrížil na hrudi. "Nemyslel som si, že to bude tak veľmi bolieť."
"Dobby!" Echo privolala škriatka. "Trochu horúcej čokolády pre Draca, prosím, a potom by si sa postaral o Luciusove potreby?"
Dobby sa zoširoka usmial. "Dobby očakáva žiadosť slečny madam. Pán Lucius bude mať čoskoro čaj a koláčiky." Malý domáci škriatok sa mierne pootočil a odskočil si. O niekoľko minút neskôr priniesli horúcu čokoládu a Draco vďačne popíjal sladký nápoj.
Echo a Draco sedeli v družnom tichu, keď Draco dopil svoj nápoj. Keď dojedol, prázdnu šálku poslal do kuchyne. "Mohol by som povedať, že si na mňa chce spomenúť, ale bojí sa. Myslím, že sa bojí vybaviť si tie spomienky, keď..." Hlas sa mu zadrhol, keď mu mysľou prebehli staré spomienky na otcov hnev, nesúhlas a tvrdé slová. "Boli to... zlé časy, ale bol som malý a vedel som veľmi rýchlo behať. Môj otec, na rozdiel od otcov Crabba či Goyla, na mňa nikdy nepoužil Neodpustiteľnú. Nikdy ma ani nepreklial!"
"Môj otec kričal," pripomenul Draco ticho. "Jeho hlas ma desil. Jeho slová vedeli byť niekedy zlé, ale..." zafučal a snažil sa verbalizovať. "Môj otec nebol človek, ktorý by kričal, pretože poučoval... veľa. Ale," Draco pokrútil hlavou s trpkým úsmevom na tvári, "určite som vedel, ako ho prinútiť, aby na mňa kričal. Otec mal cenného páva... jeho chovateľského... keď som mal asi sedem rokov, myslím, rozhodol som sa, že chcem nejaké z tých nádherných chvostových pier. Podarilo sa mi len jedno, kým ma ten páv uhryzol. To nebolo až také zlé, ale moje konanie otca rozzúrilo. Jeho hlas bol ako hrom. Snažil som sa utiecť a schovať, ale nejako som skončil zahnaný do kúta v jeho pracovni. Vtedy... som si spomenula na kľúč. Vtedy som ho prvýkrát použil." Draco sa pozrel na Echo. "Človek by si myslel, že chcem, aby otec na takú hlúposť zabudol, ale nie... Chcem, aby si to otec zapamätal. Nie preto, že by som chcel, aby sa kvôli tomu cítil vinný, ale je to súčasť mňa a malo by to byť súčasťou aj jeho."
Echo sledovala mladého muža a po druhý raz v priebehu toľkých minút jasne videla zraniteľné dieťa. Jeho plecia boli zhrbené, ruky nepokojne zovreté a oči mu blúdili medzi podlahou, kolenami a topánkami.
"Obávaš sa, čo sa stane, keď Luciusovi vrátia spomienky?" Echo položila ruku na Dracove znepokojené prsty.
"Áno. Trochu." Pozrel na Echo s výrazom plným viny. Echo zrazu pochopila a Draco uvažoval, či ju Severus naučil legilimanciu.
"Bojíš sa, že stratíš Severusa ako svojho otca," správne odhadla Echo.
Draco vyskočil a rozbehol sa, reč tela aj hlas mu dusil hnev. "Hlúpe, čo? Chcem späť svojho otca, chyby a všetko, ale hneď ako som ťa uvidel, vedel som, že stratím Severusa. A to je hlúpe. Nie je to tak?" Jeho oči nemo prosili. "Veď má syna a... a..." Dracove líca sa začervenali do ružova, keď sklopil pohľad na Echino brucho.
Echo si položila ruku na malé zaoblenie, ktoré sa práve začalo ukazovať. Pohladila ležadlo. "Poď sem. Sadni si, Draco."
Draco sa pokorne sklonil a sadol si vedľa Echo. Pevne ho chytila za ruky a uprela naňho svoje hlboké modré oči. "Vybral si si Severusa a mňa za svojich rodičov, keď si odsúdil Narcissu a vyškrtol ju z rodu Malfoyovcov. To bola veľmi mocná, stará mágia a nikto ju nemôže odmietnuť. Lucius Malfoy je tvojím otcom podľa krvi a podľa každého momentu, keď sa za teba postavil. To, že ti osud prinavrátil tvojho pokrvného otca, neznamená, že sa musíš obrátiť chrbtom k Severusovi alebo ku mne. Navždy a navždy si súčasťou tejto rodiny. Vždy budeš Harryho starším bratom a..."
Echo sa odmlčala. Na chvíľu sa zamyslela nad tým, čo sa mladíkovi takmer chystala povedať. Niečo, o čom sa so Severusom rozprávali počas vianočnej noci. Pomyslela si, že jej manžel by to schválil, a usmiala sa.
"Pred niekoľkými dňami sme sa so Severusom rozprávali a... chceli by sme, aby si ty a Hermiona boli krstnými rodičmi nášho dieťaťa." Keď sa Dracovi na tvári objavila táto žiadosť, Echo sa usmiala jasnejšie.
Draco bol najprv zmätený. Sotva dokázal zaregistrovať nespočetné množstvo emócií, ktoré mu zaplavovali srdce. Dovolil, aby sa mu na tvári objavil úsmev, ktorý mal v sebe. Potom pevne chytil Echo za ruky a krátko ju objal. "Áno. Rozhodne áno!" Znovu objal Echo a potom vyskočil. "Musím to povedať Hermione. Nebude mať slov."
Echo nerada praskala jeho bublinu, ale zatiaľ ho nemohla nechať odísť. "Draco, chceš sa rozlúčiť s Luciusom?"
Draco zastal vo dverách salónu. Potom pokrútil hlavou. "Ja... ja nemôžem." Uškrnul sa. "Viem, že som asi zbabelec..."
Echo sa zdvihla a zľahka sa dotkla jeho predlaktia. "Je to pochopiteľné, Draco. Porozprávam sa s Luciusom. Vedel, že to má očakávať, takže sa neboj."
Draco rýchlo objal Echo a potom zamieril do obývačky, kde sa pomocou hop-šup siete vrátil do domu Hermioniných rodičov.
Ublížil svojmu synovi. Draco si ľahko všimol strach v jeho očiach pri spomienkach medzi otcom a synom, o ktorých teraz Lucius vedel, že nie sú všetky sladké. Očividne nebol milý človek...
Nie milý, posmieval sa vnútorne, je zrejmé, že som dieťa udrel, a nie raz. Moje dieťa... môj syn!
Keď sa otočil v chôdzi, zdvihol zrak a upútal ho pohľad na syna, ktorý sedel vedľa Echo v salóne.
"Vyzerá taký stratený... sám," zašomral do zimného chladného vzduchu. "Budem tu pre teba, Draco. To ti sľubujem."
Spomenul si na chvíľu v pracovni, keď sa jeho a Dracove oči stretli, a vyvolal v sebe spomienku na to, ako viezol Draca na stanicu King's Cross, aby stihol Rokfortský expres do školy. Pohľady, zvuky, dokonca aj vône rozpaľovali jeho zmysly. Dokázal si spomenúť, ako vzal synovu malú ruku do svojej, keď okolo neho prebehlo niekoľko starších študentov a takmer zhodili Draca z nástupišťa. Draco bol nadšený, ale aj trochu vystrašený.
"Draco si túto časť nepamätal," povzdychol si Lucius.
Bez ohľadu na to, aké ťažké by bolo čeliť svojej minulosti, Lucius si túto spomienku a spomienku na Draca ako dieťa udržiaval v popredí svojej mysle. Už to nerobil pre seba, ale pre svojho syna.